Navždy zamilovaní ✔

45. kapitola

Chuť na raňajky ma rýchlo prešla. Otočila som sa vo dverách a vyšla von z hotela. Priznám sa, nevedela som kam ísť. Chcela som niekde utiecť, ale trochu som sa bála, že sa stratím. Je to veľké mesto, takže... Nejdem hladkať hada, bosou nohou. Sadla som si na schod, ktorý bol pred hotel a hlavu si položila do dlaní. O chvíľu som pocítila na ramene niekoho ruku. Pozdvihla som zrak a pozrela na osobu, ktorá sedela vedľa mňa. Iba sa usmievala.

"Christián. Prosím, neusmievaj sa ako... No, domysli si." povedala som a stále pozerala na neho.

"Sisa. Bože. Paťo si robil srandu. Všetci si ju robíme. Sisa, Sisa. Nevidela si, ako mu mykalo kútiky pier ? Poviem ti. Má aj on pre teba také prekvapenie. Ale ! Nehovor mu, že som ti to povedal. Okey ? A ešte. Bude sa hrať stále na urazeného, ale nemyslí to tak. Ver mi. Tak poďme." povedal Christián a postavil sa oproti mne. Podal mi ruku, ktorú som chytila a postavil ma zo schodov.(chápeme sa, že ?) Bola som rada, že aspoň niekto "drží pri mne". Spoločne sme odišli naspäť ku chalanom. Presne ako povedal tak aj bolo. Paťo sa hral na urazeného. Iba som sa pousmiala a sadla si vedľa Christiána. Keďže on už raňajkoval, tak sedel iba pri mne. Rozprávali sme sa, ale nejako veľmi som nebola hladná. Lepšie povedané, vôbec, ale pán Christián Jaroš bol proti. Tak som niečo zjedla. Keď neraňajkujem som taká, mrzutá. Počkať. Ale odkiaľ o tom vie ? Čudné. Nevadí. Spoločne sme potom odišli, každý do svojej izby. Pripraviť sa na tréning. Takže som sa išla pozrieť. Bolo to celkom zábavné. Hlavne keď som vedela od Christiána, že budú robiť blbosti. Celý ich tréning bol v pohode. Najlepšie bolo ako hodili niekomu koláč so šľahačkou do tváre. Proste všetci vybuchli smiechom a ja tiež. Dobrý nápad. To isté urobím Paťkovi, ale až po dnešnom zápase. Ja až nakoniec. Chalani odišli do šatne a ja som išla pred štadión. Stála som chrbtom k dverám štadiónu a to bola chyba. Niekto mi hodil koláč do tváre. Och. Všetci sa začali smiať a ja taktiež. Prstom som si stiahla kúsok toho koláča a olizla. Bol dobrý, celkom. Karamelový, aspoň myslím. 

"Dobrý je, to musím uznať. A teraz sa priznajte. Kto to bol ?" opýtala som sa po chvíli. Síce som vedela odpoveď, ale nikto sa nepriznal. Nevadí, čakala som to. Vrátili sme sa naspäť na hotel a naobedovali sa. Paťo stále hral urazeného a mňa to prestávalo baviť. Vlastne ma to bavilo, ale chcela som urobiť "cirkus". Ja na jednom konci a on na druhom. Chalani sa nám smiali, ale potom som im povedala pravdu. Ale iba tým čo som verila, že to nepovedia Paťovi.

"Patrik Koyš ! Vysvetli mi prečo hráš urazeného ? Ako, dobre urobila som si z teba srandu. A ? To si tu robí každý." zvrieskla som a postavila sa do stola. Bola to blbosť, ale sranda musí byť. Sranda ako pre koho. No, to je jedno. Jeho odpoveď priznám sa, že som nečakala.