Navždy zamilovaní ✔

1. kapitola

Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka. Mala som sto chutí, vyhodiť ho cez okno. 

Pondelok. Och... Ako ja to len neznášam tento deň.

Neochotne som vstala z postele. Ponaťahovala si svaly a išla do kúpeľne. Urobila rannú hygienu a vybrala si špirálu z kozmetickej taštičky. Dala som si ju na riasy a jemne natočila vlasy kulmou. Nechala som si ich rozpustené a na rad prišlo moje oblečenie. Postavila som sa pred šatník a pokrútila hlavou. Nevedela som čo si mám obliesť. Asi po 15 minútach som si vybrala svetlo modré džínsy a crop top. Prehodila som cez plece tašku s učebnicami a zbehla po schodoch do kuchyne. Na stole som mala pripravené raňajky. Najedla som sa a zobrala do tašky croissant. Postavila som sa a odišla do chodby sa obuť. Zobrala som si ešte mikinu, keby mi bola náhodou zima.

Pozamykala dom a pomalým krokom sa vybrala do školy. Cesta trvala asi 10 minút.

Prvú hodinu sme mali chémiu. Celkom mi ide. Vošla som do triedy a sadla na svoje miesto, ktoré je v poslednej lavici. Sedím sama. Hodina zbehla rýchlo a vedela som odpovedať na otázky učiteľky. Bola rada, že aspoň niekto.

Ďalšia hodina bola matika. Nuda ako vždy. Učiteľka nám dala nečakanú písomku a vysvetlila novú látku. Celý deň išiel pomaly...

Poslednú hodinu sme mali telesnú. Hrali sme volejbal, ktorý mi vôbec nejde. Učiteľka mi stále hovorila ako mám dať ruky, ale ja som si aj tak urobila po svojom. Zo mňa volejbalistka aj tak nebude. Dievčatá sa mi smiali, ale mala som ich na háku. Išli sme sa prezliesť, keď mi pipla SMSka od Paťa Koyša.

"Ahoj. Dnes sa nám posunul tréning. Máme ho o druhej. Dúfam, že prídeš. Paťo." pousmiala som sa nad tým a odpísala, že prídem. Bola som rada, že mi dal vedieť. Vtom mi Daniela vytrhla mobil z ruky.

"Ejhá, našej Siske niekto píše." pozrela pozornejšie na displej. "Óóó. To je Koyš." oznámila s prekvapetím v hlase. S ňou som si nikdy nerozumela a ani si nebudem. Všimla som si, že závidí, že sa poznám s Koyšom. Stále mi niečo hovorí, ale snažím si ju nevšímať. Je to už dlhá doba, pomerne. No toto už bolo veľa aj na mňa.

"Daniela. Myslíš, že neviem o tom ? Dobre viem, že závidíš." škodoradostne som sa usmiala. "A vráť mi to, keďže to nie je tvoje !" povedala som so zvýšeným hlasom. Našťastie mi zavibroval mobil. Rýchlo som jej ho vytrhla z ruky. Volal Paťo. 

"Čau Sis. Tak čo prídeš ?" ozval sa milým hlasom. 

V duchu som sa usmiala. "Ahoj. Paťo. Jasné, že hej. Dúfam, že budem stíhať, lebo sa ešte prezliekam. Mali sme telinu." 

"Dobre. Tak ťa nebudem zdržiavať. Uvidíme sa. Pa." 

"Okey. Čau." zrušila som hovor, mobil vložila do vrecka a zobrala si veci. Vyšla som zo školy a moje kroky mierili na štadión. Tam na všetko vždy zabudnem. Medzi tým som poslala, ešte mame SMSku, že prídem neskôr, lebo chalani mali skôr tréning.

Prišla som tam a zaklopala na dvere od šatne. Chalani tam už boli. Že sa vôbec čudujem. Poznáme sa, už nejaký ten piatok. Veľmi sme skamarátili, za čo som moc rada. Hlavne si rozumiem s Paťom.

So všetkými som sa objala, hneď ako som vošla dnu. O chvíľu na to, sa im začal sa tréning. S ich trénerom si tykáme. Je to veľmi milý pán. Sedela som na striedačke a pozerala sa na nich. Bola to zábava, ako vždy. S trénerom sme sa nasmiali a potom aj s hráčmi. 

Tréning sa im skončil o štvrtej. Chcela som ísť hneď domov, ale chceli, aby som s nimi išla ešte do šatne. Nerada tam chodím s nimi po tréningu. Tak, ale tento krát ma presvedčili. Sadla som si na Paťove miesto. 

Rozprávala som sa s Matúšom, keď si prišiel Paťo po veci, len s uterákom okolo pásu. Jedným očkom som pozrela na jeho vyšportované telo. A musím uznať, že by stál za hriech. Zrazu sa všetci začali smiať. Myslela som si prečo, ale mohla som sa mýliť.

"Nechápem, prečo sa smejete. A radšej to nejdem ani riešiť." pokrútila som hlavou a postavila sa na rovné nohu. Počkala som ich a išli sme spoločne von zo štadióna.

"Tak ja idem. Majte sa." objala sa s Paťom a venovala mu úsmev.

"Počkaj. Môžem ťa zviesť, ak chceš." navrhol mi. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som prikývla. Išli sme k jeho autu a ako správny gentleman mi tvoril dvere. Poďakovala som sa a išlo sa. 

Cestou sme sa rozprávali. Paťo ma vždy pochopí a poradí mi. Jemu môžem povedať všetko. Rozumieme si. Medzi nami je vekový rozdiel pár mesiacov, ale mám pocit, že akoby to boli roky. Je niečo ako môj starší brat. 

Za pár minút sme stáli pred mojím domom. Poďakovala som sa ešte raz a vystúpila. Z vrecka som vybrala kľúče od domu a vošla dnu. Hneď som si dala dole mikinu a tenisky. Moje kroky mierili do obývačky. Rodičia v nej sedeli a niečo riešili. Ou...

"Ahojte." pozdravila som sa a prisadla si k nim.

"Ahoj." odpovedali obaja naraz. Po chvíli však mama pokračovala. "Musíme ti niečo povedať." po tejto vete, som nemala dobrý pocit...