VEDELA SOM TO!

61.

Najprv vám chcem takto oneskorene zaželať krásne sviatky. Užívajte ešte voľna a poriadne si oddýchnite. ❤️🎄 Taktiež veľmi pekne ďakujem za prekročenie 1K vote a hlavne, že čítate môj príbeh. Som vám nesmierne vďačná. 💛✨Dúfam, že si novú časť užijete.

-Nepomstil som ju! Kurva! Nepomstil som ju, pretože si to jediné na celom tomto posratom svete, čo mi ešte stojí za to, aby som ráno vstal -

Tie slová ma nútili spomínať na minulosť...

Január
Snehové vločky dopadali na parapet a ich zvuk pripomínal pokoj, ktorý mi tak dlho chýbal. Pokoj od chlapca, ktorý mi bol každým dňom bližšie. Desila ma myšlienka, žeby som bola schopná cítiť viac, viac ako som si na začiatku povolila. Hlúpy bowling! Jediný bozk a všetko sa zmenilo. Môj pohľad naňho a pocit, keď bol blízko. Pochopila som, že zimomriavky, ktoré mi pri ňom naskakovali po chrbte, neboli zo zhnusenia. Zrazu všetko začalo dávať dokonalý zmysel a mňa to desilo. Klamala som samej sebe už od začiatku?
,,Nezaľúbila si sa náhodou?" Chlapčenský smiech a snehová guľa na mojom okne. Kto iný by chodil cez môj balkón ako ON. Vždy som mala pootvorené okno a skúmala nočné mesto, keďže sme bývali na menšom kopci. Zabalená v deke a s hrnčekom čaju o 3 ráno. Takto som si predstavovala relax. Nie Sam Matthews po mojom boku s tým typickým žiarivým úsmevom a energiou, akoby nebol najvyšší čas ísť spať. Obaja sme ponocovali do neskorých ranných hodín, no nikdy nie spolu. Nikdy sa takto spontánne neukázal a nežiadal o pozornosť. Náš vzťah bol čisto z pomsty, čo znamenalo len nutné stretnutia a bozky v škole. Čo tu potom robil teraz?
,,Do koho asi?" Narážala som na jeho predchádzajúci komentár, no svoj pohľad z nočnej oblohy nestrhla.
,,Snáď ti nemusím pripomínať, kto je tvoj frajer." Nepočúvala som, bavilo ma ticho, ktoré som si o tejto rannej hodine mohla dopriať.
,,Ako malý som nemohol spávať. Fotrovci na nás kašlali. Každý večer niekam zmizli a nechali nás so sestrou samých. Vždy som na nich na terase čakával. Samozrejme prišli až nad ránom. Zo začiatku som to nenávidel, dnes... Východ slnka je pre mňa malou nádejou, že všetko to skurvené, čo ťa stretne, sa raz skončí." Prečo mi toto vravel? Prinútil ma predstaviť si malého zraniteľného chlapca a jeho strach v očiach. Trhalo mi srdce počúvať ho. Toto mu môj dokonalý výhľad pripomenul?
,,Stále čakávaš na východ slnka, aby si uveril v nádej?" Náš rozhovor ma fascinoval. Niečo sa v tých metaforách ukrývalo. Niečo, čo sme nechápali ani my dvaja.
,,Nie, svoju nádej som našiel dávno." Usmial sa na mňa a ja som viac nepotrebovala. Klamal? Určite! Ale moje srdce v ten moment povolilo svoje múry a začínalo si pripúšťať, že tento chlapec mi nie je ľahostajný.

Aj on bol mojím dôvodom každodenného vstávania, smiatia sa... Bol moje všetko.
Všetky krásne chvíle, rána, noci, kedy mi stačil pohľad do jeho iskrivých očí a všetko sa zdalo akési jednoduchšie. Momentálne som mala v hlave obrovský chaos. Každá myšlienka na nás bola príliš bolestivá a zároveň plná lásky. Milovali sme sa, o tom niet pochýb, ale naše vlastné skutky nás zničili. Na naše klamstvá sme museli dnes doplatiť. Slzy, ktoré mi práve tiekli po tvári, boli len úbohou pripomienkou, že sa náš vzťah momentálne uberá ku koncu. Možno nie, možno je to len obdobie, ktorým si treba prejsť a možno definitívne rozdelenie nás dvoch. Dve absolútne odlišné osoby, iné myslenie, iné srdcia a predsa sme si k sebe našli cestu.
,,Riley? Kde si do riti od rána bola? Vieš aký sme mali s otcom strach?" Prerušil známy hlas moje myšlienky. Zdalo sa mi, akoby sa jeho monológ zopakoval ešte niekoľko krát. Ozvena toho hlasu mi pripomenula, s kým tu vlastne teraz stojím. Pred nami sa vynímal náš sivý dvojposchodový dom, ktorý bol pre mňa momentálne milión razy zaujímavejší ako tvár môjho brata.
,,Riley? Môžeš ma vnímať?" Nechcem! Nemôžem myslieť na to, ako si ublížil nevinnému dievčaťu. Ako si ju bez rozmyslenia poslal ku dnu a viac sa neobzrel.
,,Vždy som ťa brala ako môjho záchrancu, vieš?" Nikdy by som neverila, že by bol môj brat schopný niečoho tak odporného.
,,Stále môžeš. Som tvoj brat. Urobím všetko preto, aby..."
,,Nemôžem viac prijať pomoc od človeka, ktorý je schopný takto ubližovať." Stále som hľadela na náš dom a skúmala každý detail, drobnosť, len nie Lea. Nezaslúžil si moju lásku, nezaslúžil si pochopenie... Neverila som mu viac ani slovo.
,,Takže za ním si bola? Za tým odporným..."
,,Sama si do úst neber!" Konečne som sa mu bola schopná pozrieť do očí. V tých mojich však súcit nenašiel.
,,Čo ti povedal?" Šepol a nechty si zarezával do dlaní.
,,Zničil si ju. Izabell." Oči sa mu okamžite odrážali ako hladina vody. Zadržiaval slzy?
,,Riley, kurva! Musíš si to nechať vysvetliť!" Pristúpil ku mne bližšie.
,,Čo mi chceš vysvetľovať? Bolesť, ktorú si jej spôsobil?" Vybrala som sa ku našim dverám. Už ma unavovalo tráviť s ním čas.
,,Nemalo sa to stať! Pochop ma, prosím!" Bol v hajzli. Nie zo mňa, ale z jeho odporných skutkov.
,,Čo mám pochopiť? To, že si bral drogy? Podviedol ju? Vieš čo, kašli na to. Si môj brat, žijeme pod jednou strechou a tým to končí." Falošne som sa naňho usmiala a vstúpila do domu - do pomyselného bezpečia. Psychicky mi však nebolo úplne najlepšie. Mala som pocit, že sa zvnútra rozpadám. Trhala som sa na kusy a dochádzalo mi, že jedine ON by mi práve vyčaril úsmev na tvári.

Riley: Si v poriadku?

Hlúpa otázka. No v tom všetkom ruchu okolo mňa mi nenapadlo nič lepšie. Trpezlivosť nikdy nebola mojou silnou stránkou. V tomto prípade som si pripadala veľmi bezbranná. Sam sa neozýval, nedal o sebe vedieť a mne dochádzali nervy. Leo sa mi snažil dobúchať do izby a vysvetliť mi situáciu. Jediné, čo som ale momentálne potrebovala, bola správa od neho. Stačil by mi úbohý smajlík, niečo...

Sam: Neviem. Čakám na východ slnka.

Ranil ma pocit, že ma viac nepovažoval za svoj východ slnka. Už vo mne nevidel jeho nádej na krajšie rána.

Snáď sa kapitola páčila. Budem veľmi rada za vaše názory, komentáre a rady. 💗