VEDELA SOM TO!

48. (druhá časť)

,,Oni...Vaši rodičia utrpeli veľmi vážne poranenia. Obaja sú teraz na operačnej sále. Váš otec je stabilizovaný. Do pár hodín ho môžte ísť pozrieť. No... Pani Thomsonová je v ohrození života a nikto nevie..." Viac som nevnímala. Zložilo ma počúvať, ako je moja mama v kritickom stave. Nevedia, či sa vôbec preberie a podobné sračky. Je to preboha moja mama! Nemôžem o ňu prísť! Nemôžem! Bez nej to tu nezvládnem.
,,Kráska!" ,,Riley!" ,,Sestrička!" ,,Bude to v poriadku!" ,,Kráska!" Hlasy ich dvoch sa mi splietali v jeden a cez zaslzené oči som videla len približujúce sa tiene.
,,Sam?" Potrebovala som ho. Áno, Leo je môj brat a v takejto situácii nebolo najlepšie ukryť sa v náručí jeho najväčšieho nepriateľa, ale jeho som milovala.

Sam ma dvihol na ruky a upokojoval. Silno som ho držala okolo krku a snažila sa toľko nevzlykať. Nemocnica nikdy nebola pre mňa komfortným miestom. Mala som z nej strach už od mala a odteraz tomu nebude inak.
,,Nemôžem prísť o mamu." Šepla som medzi plačom.
,,Neprídeš, kráska. Nedovolím, aby si trpela." Stisol ma pevnejšie a následne posadil na stoličku. Utrela som si tvár a konečne sa poriadne obzrela. Leo znova kráčal hore dolu po chodbe a Sam niečo kupoval v automate.
,,Tu máš! Napi sa. Potrebuješ sa upokojiť." Prikývla som a raz si upila. Nedokázala som do seba dostať viac.
,,Kráska, nebude ti dobre." Sadol si ku mne, čo som využila a oprela sa oňho. O chvíľku už som prikrytá Samovou mikinou ležala na jeho nohách a zaspávala.
. . . . .
,,Áno, môžete... Netuším, či je to, dobrý nápad." Zaznelo mi v ušiach. Okamžite som sa prebrala a rozmýšľala, čo sa deje a kde sa nachádzam.
,,Si v nemocnici." Môj výraz Samovi pravdepodobne napovedal, že som úplne zmätená. Všimla som si Lea, ako sa rozpráva so sestričkou. Hneď som vstala a šla za nimi.
,,Už sú po operácii? Môžeme ísť za nimi?"
,,Áno, pred hodinou ich previezli na izbu. Váš otec by mal byť už hore, mama si tu bude musieť poležať."
,,Ale prežije to, však?" Potrebovala som, aby mi to sľúbila. Aby konečne povedala, že všetko bude okej.
,,Z najhoršieho je vonku, ale stále nemá vyhraté. Mrzí ma to." Stlačila mi rameno na znak podpory, čo vôbec nepomáhalo.
,,Kedy môžme ísť za otcom?" Zapojil sa do debaty Leo.
,,Prinesiem vám ochranné oblečenie a môžme ísť na izbu, ale vy mladý pán," narážala na Sama, ,,musíte ostať vonku."
,,Samozrejme, chápem." Prikývol a podišiel ku mne.
,,Bude to v poriadku." Objal ma a pobozkal na čelo. Znamenal pre mňa viac, ako si dokázal predstaviť. 5 hodín som tu prespala a on stále neodišiel. Nevyparil sa a na druhý deň ráno neposlal hlúpu výhovorku. Ako som sa ho mala vzdať, keď pri mne vždy stál a podporil ma, utešil, či rozosmial.
,,Poďte tadiaľto." Podala nám sestrička ochranné plášte a viedla nás dlhou chodbou až k izbám. Cez sklenené okno som zazrela otca. Hlavu i nohu mal v obväze. Zvyšok jeho tela bol pod prikrývkou. Na tvári mal modriny a niekoľko stehov. Nedalo sa na to pozerať.
,,Zvládneš to!" Opäť ma pobozkal na čelo a my s Leom sme vošli na izbu.
,,Ahoj, tati." Držala som v sebe slzy, aby sa mu ešte nepriťažilo.
,,Ste v pohode?" Starostlivý rodič a pritom sám je na tom veľmi zle.
,,Áno, ty? Ako sa to vlastne stalo?" Zaujímalo Lea, no pýtal sa veľmi opatrne. Báli sme sa, že sa spýta na mamu. Jasné, že to prišlo.
,,S mamou sme šli...Kde je vaša mama? Je v poriadku? Kde je?" Neodpovedali sme mu, čo ho vystrašilo ešte viac.
,,Ona... Žije však?" Nahlas preglgol a čakal na odpoveď. ,,Do riti decká!"
,,Áno, len na tom nie je najlepšie." Riekla som opatrne.
,,Leo, bež mi okamžite zistiť, čo s ňou je." Poslúchol a vyparil sa. V izbe sme zostali len my dvaja a za sklom stál Sam a pozoroval nás.
,,Ako dlho ste už tu?" Zazeral na môjho frajera a pritom otázka bola mierená mne.
,,Približne 6 hodín." Odvetila som unavené. Boli 2 hodiny ráno, nič horšie sa mi dnes ozaj nemohlo stať.
,,Je to fajn chalan." Rozprával o Samovi. Keby si len vedel oci... ,,Drž sa ho." Pokúsim sa.
,,Budem." Zaklamala som, keďže mi nič iné neostávalo. Dnu zrazu vošiel Leo.
,,Vrav." Vyzval ho nepríjemne otec. Mamu veľmi miloval. Vždy keď o sebe rozprávali, mali akúsi iskru v očiach. Ako zamilovaní tínedžeri.
,,Má otras mozgu a museli zastaviť vnútorné krvacanie hlavy a brucha." Hlas sa mu triasol ako nikdy. Sotva to zo seba dostal a tresol päsťou o stenu.
,,Ja...musím ísť. Prídem zajtra." Podišla som k otcovi, objala ho a vybehla odtiaľ rovno Samovi do náručia. On jediný ma akýmsi spôsobom vedel pochopiť a vypočuť. Nechápala som, prečo.
,,Zavezieš ma prosím domov? Môžeš ísť pokojne na party. Som si istá, že to tam rozbehli." Chytila som ho za ruku, keď sme vychádzali z nemocnice.
,,Nikam nejdem, budem s tebou."
,,Asi sa potrebujem dať dokopy. Chcem byť sama." Neviem, prečo som ho od seba odháňala. Možno zo strachu, že mi bude ublížené ešte viac, ako doteraz. Nechcela som ďalšie trápenie. Nechcela som o nikoho prísť.
,,Mňa sa nezbavíš." Nepovedal to ironicky ani perverzne. Iba ako hotový fakt. Prikývla som a vybodla sa na odhováranie. Nemala som na to síl.
. . . . .
,,Naozaj sa môžeš ísť baviť! Nechcem ti kaziť narodeniny." Šepla som mu, keď ma vynášal po schodoch do mojej izby.
,,Už sme sa o tom rozprávali. Neužil by som si to tam bez teba." Položil ma na moju posteľ, prikryl dekou a kamsi sa vyparil. Bola som z dneška taká zničená, že som to poriadne nepostrehla, keďže bol o chvíľku späť aj s hrnčekom čaju.
,,Vypi to!" Prikázal mi a ja som poslúchla. Tentoraz nie kvôli jeho očiam, svalom, či dokonalým kučierkam, ale pre ten starostlivý tón. Bol to môj obľúbený čaj. Neprekvapilo ma, že si pamätá tieto detaily. Sam je v tomto skrátka úžasný.
,,Teraz sa posuň." Usmial sa, čím aj mne po dlhej dobe vykúzlil na tvári úsmev. Ľahol si vedľa a privinul si ma k sebe. Boli sme vedľa seba veľmi na tesno, no i tak som mala pocit, že mi niečo chýba. SĽUB, že so mnou ostane navždy. Pretože dnes som sa doňho zaľúbila ešte viac. Ukázal mi, že tu pre mňa vždy bude, no dokedy?
,,Neopúšťaj ma." Šepla som a po líci mi stekala slza. Palcom mi ju zotrel a letmo ma pobozkal.
,,Nikdy, kráska."

Tak, čo na to hovoríte?🧡