B E Z H R I E CH U

Chapter 31

Those days after the End
_______

6. Júl 1999
3 dni od boja o Rokfort

Mala pocit, akoby sa dni začali zlievať do jedného...Hodiny prestali plynúť tak ako predtým a svet navôkol sa stal akousi atrapou na realitu...Spev vtákov každé ráno bol iba otravná zmes zvukov a letný dážď jej pripomínal kliatby odrážajúce sa od múrov Rokfortu. Keď mala oči otvorené videla chaos, ktorý sa niesol navôkol nej, a keď oči zavrela...Dookola a dookola videla umierať svojich blízkych...Videla umierať Harryho...Každú noc, každý minútu, každého prekliateho dňa...

Stála zapretá dlaňami o malé umývadlo v kúpeľni. Hľadela na odraz svojej tváre v zrkadle, ale nedokázala nájsť rovnaký odraz ako mesiace dozadu...Videla svoje oči, známe črty a tvar pier, ale akoby patrili už niekomu celkom inému. Sledovala malú slzu, ktorá sa osamote kotúľala dolu jej tvárou...Prestala vôbec od posledného boja plakať alebo iba prestala vnímať vlhkosť sĺz na svojej tvári?

Nič sa nepokazí, Harry. Sľubujem.

Prudko si priložila dlaň k ústam, aby zabránila zvuku jej vzlykov niesť sa za steny kúpeľne. Robila to zakaždým...Nechcela, aby jej neprestajný nárek museli počúvať všetci. Silno tisla dlaň k svojim ústam, zatiaľ čo jej líca zmáčali pripomienky bolesti, ktorá zužovala celú jej dušu. Keď sa ten večer premiestnili do Rokvillu, nikdy by nečakala, že sa už odtiaľ nevrátia všetci...

Hrudník sa jej otriasal pod náporom utlmovaných vzlykov a ona si nebola istá či vôbec niekedy tá bolesť ustúpi...Ak by vedela, ako málo času jej ostávalo s Harrym, nikdy by mu nedovolila odísť...Ale, tak je to vždy však? Nepremýšľame nad tým, koľko času nám s milovanými ostáva, pretože veríme, že máme celý život...Neuvedomujúc si, že aj život je viazaný časom, ktorý jedného dňa vyprchá...

Dlaňou, ktorú nemala priloženú k perám, okraj umývadla zovrela ešte silnejšie, akoby to snáď niečomu malo pomôcť. Zatvorila oči, v snahe ignorovať záblesk zeleného svetla, ktorý sa neustále blysol pod jej viečkami a zhlboka sa nadýchla. A tak ako mal život obmedzený čas, bol aj jej žiaľ viazaný k rozsahu niekoľkých minút.

Keď znova oči otvorila, pozrela poslednýkrát do odrazu zrkadla.

Bojovať, liečiť, pripravovať elixíry...Bojovať, liečiť, pripravovať elixíry...Musíš vydržať...Žiadna búrka netrvá večne.

Pripomenula si slová, ktorými sa snažila odpútať od bolesti...Slová, ktoré aspoň na malý moment mali odviať skutočnosť, že jej vojna skurvila život. Nedokázali to, ale dokázali ju prinútiť sa vyjsť z kúpeľne a potlačiť príval sĺz, ktorý sa snažil dostať na slobodu od smrti Harryho a zrady...

Chodba na poschodí bola širšia, širšia ako tá v bezpečnom dome na útese. Vykročila k posledným dverám a jemne na ne zaklopala, ale nečakala na vyzvanie vojsť. Dvere slabo pootvorila a nakukla dovnútra, aby sa presvedčila, že je hore. Sklopila zrak ku podlahe a vošla.

,,Je čas na výmenu," zamrmlala a podišla k jednolôžkovej posteli uprostred izby. Ako odpoveď sa jej dostalo iba mlčanie sprevádzané upreným pohľadom staršieho kúzelníka.

Zhlboka sa nadýchla a ruky natiahla k oblasti jeho krku. Jemne prstami odlepila úzke náplasti a položila ich do malej misky na stolíku. Následne na to pomaly z rany stiahla gázy, ktoré ranu zakrývali a rovnako ich položila do malej misky. Prižmúrila oči a pozorne si ranu prezrela. ,,Hojenie vyzerá dobre. Nezapaľuje sa to," povedala a obrátila sa k stolíku, aby z neho vzala čistý tampón a dezinfekciu. Jemnými pohybmi začala čistiť okolie rany.