Líščia maska

Dvadsaťdva

Po pár minútach som zbehla späť na prízemie, už opäť v mikine a rifliach. Šaty som nechala prevesené na kresielku v komnate, ktorá sa na tých pár dní stala mojou izbou. Telefón som mala v zadnom vrecku, rovnako ako vždy. V ruke som zvierala líščiu masku.

Áno, áno, ja viem, bol to veľmi hlúpy nápad. Lenže po dôkladnom prebratí všetkých možných scenárov, aké mi prišli na myseľ som usúdila, že si ju predsa len nechám. Bude mi navždy pripomínať toto veľké dobrodružstvo.

Podišla som k Jamesovi, s pohľadom sklopeným k zemi. V rukách som obracala masku, hore dolu a stále dookola. Netušila som, čo povedať.

„Nuž," začal James. Mala som pocit, že je na tom rovnako ako ja. Bolo to zvláštne. Neustále som si musela pripomínať, že je odo mňa starší, musela som myslieť na veci, ktoré nás oddeľovali.

Nerozumela som svojim emóciám.

Doma na mňa čakala mama a najlepšia kamoška, ktoré som ľúbila najviac na svete. V mojom čase boli všetci kamaráti a tiež rodina. A predsa som cítila akési podivné puto k tomuto cudzincovi. Puto, ktoré ma nútilo zvažovať odchod do poslednej sekundy.

Na moment mi napadlo, že možno, len možno, sú naše osudy nejakým spôsobom spletené.

No jasné. Väčšiu blbosť som v ten deň asi nepočula.

Hneď som to vyhnala z mysle.

„Drahá Azeria," oslovil ma. „Premýšľal som."

Podvihla som pohľad, so zmesou zvedavosti a akejsi čudnej radosti vo vnútri.

„Pôjdem s tebou. Vrátim sa späť do našej doby," v očiach mu zasvietilo čosi veselé. „William, on... je šťastnejší tu. Veľa sme sa o tom rozprávali, ešte pred tvojím príchodom. Zvažoval som to. Už dlho."

Prebehol mi mráz po chrbte. Och bože...

„Ja... tiež sa chcem vrátiť domov," šepol.

Och bože, napadlo mi. „James..." Nevedela som, ako mu to mám povedať, nevedela som, čo mu mám povedať.

Povzdychla som si. Vytiahla som zo zadného vrecka telefón a podala mu ho do ruky. Nemala som poňatia, ako na to chudák chlapec zareaguje.

Vyvalil na mňa oči. „Čo...?"

„To je telefón."

Vypleštil oči ešte viac, ak to vôbec bolo možné. „Nie..."

„Hej," prikývla som.

„Ale ako...?"

Povzdychla som si. „Musím to vysvetľovať?"

„Áno, prosím."

„Ach jaj," zvesila som plecia. Tak trochu som čakala, že sa dovtípi. Myslela som, že mu to... dôjde. „To," ukázala som na dotykový predmet, „sa volá mobilný telefón. Podobné ako tie, čo poznáš ty. Iba lepšie."

„Počkaj," dramaticky prevrátil v rukách smartfón. „Toto?"

Mĺkvo som prikývla.

„To znamená, že..." Pozrel na mňa, v očiach sa mu zračila bolesť. Na druhej strane, dosť možno sa mi to len zdalo. Neviem.

„To znamená, že si z... Odkiaľ vlastne?" spýtal sa.

Rozosmiala som sa. Na našej situácii veru nebolo nič vtipné, ale keby ste videli ten jeho výraz! Stopercentné zhrozenie a zdesenie. Ako keby som bola nejaký ufónec. „Som normálna. Len žijem o pár rokov ďalej v čase."