Líščia maska

Dvadsať

„Koľko rokov tu už ste...?" Dobre, tak som nejaké tie slová našla.

Zamyslene si poklopkal ukazovákom po brade. „Šesť? Alebo je to už osem?"

Vyvalila som na neho oči.

Prikývol.

„Počkaj. A... koľko máš rokov?"

„Dvadsaťtri," kukol si na ruky.

Obaja sme zmĺkli a nejakú tú chvíľu sme sa viezli v tichu. Zase raz sme nepotrebovali slová. Navyše... Tušila som, že sa o tom nechce rozprávať, preto som sa radšej zamerala na moju druhú dilemu. Vyzrela som von na cestu. Mala som pocit, že mi ostáva ešte trocha času predtým, než sa dostaneme ku domu.

Zhlboka som sa nadýchla. „Mám ešte jednu otázku."

James na mňa zvedavo pozrel.

„Čo máme v pláne robiť s mojou situáciou?" spýtala som sa. Myslím, že v tvári sa mi zrkadlila rovnaká beznádejnosť a bezmocnosť, akú som cítila. Rozpoltenosť. Chcela som ísť domov, tak hrozne som chcela ísť domov. Objať moju najlepšiu kamošku. Povedať mame, že mi chýbala. No zároveň som sa bála. Už len tým, že som tu, som mohla niečo totálne pokaziť. Čo ak sa môj svet nejakým extrémnym motýlím efektom vďaka môjmu malému výletíku zmenil? Čo ak svet riadia kyborgovia a... No, dobre, to by bolo asi prehnané.

Ale čo ak som sa nikdy nespoznala s mojou najlepšou kamarátkou?

Čo ak moja mama zomrela?

Čo ak na mňa každý, na kom mi kedy záležalo, zabudol? Alebo sme sa nikdy nestretli?

A už je to tu zas, napadlo mi. Hlúpa, hlúpa, sprostá panika. Paralyzovala mi celé telo aj myseľ, nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som myslieť na nič iné. Čo ak, čo ak, čo ak, čo ak... Dýchala som zrýchlene, no vzduch sa mi zasekával v krku. Do očí mi vhŕkli slzy, začala som sa triasť. Cítila som sa tak slabá, slabá, slabá...

„Azeria?" začula som Jamesov hlas. Započula som v ňom obavy. Obavy... o mňa?

Nejakým spôsobom ma to vrátilo späť. Ach, áno. Ďalší dôvod mojej rozpoltenosti. Veru, tínedžeri vedia byť veľmi pochabí.

„Vďaka," uškrnula som sa na neho.

Naraz som si uvedomila, že už nesedí oproti mne v bezpečnej vzdialenosti ale, naopak, vedľa mňa. Veľmi blízko vedľa mňa. Zamotala sa mi hlava, dych sa mi znovu zrýchlil. No aspoň to nebola neovládateľná panika.

„Pýtala si sa, čo ideme robiť," pripomenul mi.

Prikývla som, podvihnúc obočie.

„Nuž..." zahľadel sa do zeme. „Ak by si chcela, tak môžeme, no, veď vieš," naznačil neurčité gesto. „Keď prídeme k nám, vezmeme to zrkadlo, no a... Ak by si chcela, môžem... môžem ťa poslať späť domov."

Na moment som na neho dokázala len nemo zízať.

Dvihol zrak.

A takto by to mohlo skončiť, či nie? Dvaja ľudia – a áno, práve som sama o sebe povedala, že som človek a nie, rozhodne to neplánujem meniť – zaseknutí v tak rovnakej a predsa odlišnej situácii. Ak by toto bola nejaká klišé trápna romantika, určite by sme sa teraz pobozkali. Nešla by som nikam. Zostala by som tu s ním naveky. Možno dokonca doslovne. Ktovie, ako to s týmto cestovaním časom funguje.

Určite by sa vám to páčilo, všakže?

Veru, ani by som sa nečudovala. Klišé romantiky sa páčia takmer každému.

Lenže, nuž... ako to len povedať. Nepobozkali sme sa. Nemyslím, že to niektorému z nás čo i len zišlo na um.

Videla som v jeho očiach toľkú bolesť. Zo straty, z tohto života, z tohto prostredia, do ktorého nikto z nás nepatri. Ani ja, ani on, ani William. Dlho, veľmi, preveľmi dlho potláčané emócie. Nedokázala som si ani len predstaviť, ako strašne mu museli chýbať jeho priatelia a rodina.

Pod všetkými tými emóciami, ktoré v ňom vyvolával tento svet som však zazrela čosi iné. Rany ktoré boli oveľa, oveľa staršie a niekoľkonásobne hlbšie.

Aj keď, možno sa mi to len zdalo. Čo ja viem.

Smutne sa na mňa usmial.

Rovnako nešťastná som mu úsmev opätovala.

Tak veľmi som nechcela, tak hrozne veľmi som ho nechcela opustiť. Mala som ho príliš rada na to, aby... Nedokázala som to. Nechcela som to dokázať.

Najradšej by som si ho zobrala spolu so sebou do našej doby a... Náhle som sa zarazila. Počkať moment.

Poriadne som si ho začala obzerať. Už zase.

Keď to zbadal, na perách sa mu zjavil úškľabok. Obočie mu vystrelilo niekam až ku korienkom vlasov. „Niečo je so mnou v neporiadku, drahá slečna Azeria?"

Smrteľne vážne som na neho pozrela. Avšak, aj mne mykalo kútikmi úst. „Čo to bol za rok, keď ste sa s Williamom dostali sem? Myslím do tohto času."

Zamračil sa. Otázka ho prekvapila, no mala som pocit, že v duchu krúti hlavou sám nad sebou, premýšľajúc, ako je možné, že nechápe, kam sa tým smerujem. „Prečo?"

„Tíško. Uvidíš. Len mi povedz rok."

Povzdychol si. „Dobre teda. Odišli sme v deväťdesiatom ôsmom," zasmial sa a pokrútil hlavou. „Vieš si predstaviť, ako som sa tešil na prechod medzi tisícročím, storočím, desaťročím aj rokom naraz?" Túžobne sa zahľadel do prázdna. „No teraz som to zmeškal," poškrabal sa na zátylku. „Teda aspoň myslím. Tieto veci s časom mi nikdy neboli jasné."

„Tisícdeväťstodeväťdesiatosem?" spýtala som sa. Bolo to očividné, ale... Chcela som mať istotu, že si zo mňa nerobil žarty.

„Áno," odvetil. Videla som, ako sa začal strácať vo vlastných myšlienkach.

Och bože, napadlo mi. Nemo som otvárala ústa hore-dolu ako nejaký sprostý papagáj, opakujúci po rybe.

Potom zas: Och bože... Vedela som viac než dobre, čo to znamená. No on... on nemal ani len poňatia. Vedela som, že by som mu to mala povedať.

Pretože... kto iný, ak nie ja? Kedy inokedy, ak nie teraz? Kto iný by mu to dokázal vysvetliť? Nemohla som ho predsa nechať v nevedomosti. Čo ak by sa raz vrátil do svojho času? Čo ak... by ma hľadal?

Musela som mu to povedať.

To zistenie, tak náhle a prudké ako vták, ktorý narazí do skla, mi zlomilo srdce. Potom znovu. A znovu a znovu a znovu a znovu. Hneď, ako som na to pomyslela, rozbilo mi to moje hlúpe tupé srdiečko na ešte márnejšie kúsky.

No mala som tušenie, že James na tom bude rovnako ako ja. Možno dokonca ešte horšie. Až mu to poviem. Že aj ak by sme sa vrátili každý do svojho času...