Osemnásť

33 7 8
                                    

James. Obrátila som k nemu hlavu. James. Veď on predsa, on predsa tú skladbu poznal, pomyslela som si. Dokonca súhlasil s tým, aby som ju zahrala. Ale ako? Ako by o nej mohol čo i len tušiť, keď nikto z týchto ľudí...? Hľadela som naňho. Do tých jeho prekrásne hnedých očí.

Pomaly mi začínalo čosi dochádzať. Veľmi pozvoľna sa mi to zistenie obtieralo o myseľ, hladilo moje podvedomie, rovnako ako vietor láska vtáčie krídla.

Poriadne som si Jamesa prezrela. Od hlavy až k pätám. Spravila som to za ten týždeň asi prvýkrát. Pokúsila som sa všimnúť si na ňom všetko, úplne, úplne všetko, každý, čo i len najmenší detail. Výška. Držanie tela. Postoj. Šaty.

Znova som však skončila pri očiach. Pri jeho prekrásnych, nádherných, úžasných očiach, ktoré... ktoré akoby neboli z tejto doby.

Nedokázala by som to vysvetliť, no vedela som, že je to pravda. Nemusel mi nič hovoriť. Ani on, ani William. Mohla som, mala som na to prísť skôr. Veď to priam bilo do očí. Ešte aj klopadlo v tvare líšky. A moja maska. Líška, líška, líška. Vždy to malo niečo s líškami. Ako na ráme od zrkadla, ktorým sa všetko začalo.

Dávali mi nepatrné znamenia už od samého začiatku. Zrazu som v každom rozhovore, na ktorý som si spomenula, nachádzala drobné útržky pravdy. Aj pri našom prvom stretnutí. Ani len nezmienil moje oblečenie, ktoré bolo na túto dobu veľmi zvláštne. Ihneď mi ponúkol pomoc, ako sa patrí od pravého džentlmena, ktorý túži zachrániť každú dámu v ťažkostiach. Alebo ako niekto, kto presne vie, čím si prechádzam. Aj keď, možno sa mi to len zdalo? No i tak sa s tým nedalo nič robiť. Vedela som, kde je pravda.

A on to vedel, vedel, že mi to došlo. Pozeral sa mi priamo do očí. Šibalská iskrička, tak typická pre tohto pôvabného chlapca, teda vlastne mladého muža, odrazu vyhasla. Díval sa na mňa rovnako smutne, ako som sa ja pozerala na neho.

Nedokázala som uveriť tomu, aká som bola slepá. Po celý čas, po celý ten čas som si nevšimla nič nezvyčajné. Bola som taká zahľadená do seba a svojich problémov... Malo mi to trknúť už vtedy, keď mi prvý raz ukázal túto masku.

Ľudia prúdili odo mňa a ku mne. Bolo mi hrozne teplo, zároveň však ukrutná zima. Nemávala som panické záchvaty ani úzkosti, no necítila som sa dobre. V tej chvíli som zo všetkého najviac túžila vypadnúť odtiaľ. Avšak, Adelaide ma stále predstavovala všetkým naokolo, robiac zo mňa Mozarta v ženskom prevedení.

Och bože.

Nahrnuli sa ku mne ďalší a ďalší a ďalší ľudia.

Och bože. Mala... Mali sme obrovský problém. Otázkou však stále zostávalo, ako to ovplyvní môj čas aj celkový priebeh dejín. Budem sa môcť vrátiť späť? Zmení sa týmto automaticky môj čas, alebo som jednoducho vytvorila ďalšiu časovú líniu? Niečo ako nový paralelný vesmír? Toto tu teraz bola moja prítomnosť, takže som nejakým spôsobom neovplyvnila svoju ozajstnú budúcnosť? Teda, svoju súčasnosť. Budúcu súčasnosť? Minulosť? V tých pomenovaniach som mala dosť zmätok.

Minulosť vzhľadom na moju existenciu a budúcnosť vzhľadom na devätnáste storočie? Aj keď, stále som s dvadsiatym prvým storočím rátala ako so svojou prítomnosťou.

Povzdychla som si.

Mala som chuť streliť si facku. A potom sa zbiť. A potom si strčiť hlavu do vedra s ľadovou vodou, aby som sa aspoň trochu spamätala. Polovica z toho, o čom som premýšľala, pravdepodobne nedávala zmysel. Kriste pane na modrom nebi, určite to nedávalo zmysel!

Líščia maskaWhere stories live. Discover now