Líščia maska

Štyri

Tak som sa zľakla, až mi celým telom myklo. Potom som ustrnula a pristihla som sa pri tom, ako hľadím na svoje biele hánky.

Zhlboka som sa nadýchla, pomaly otočila a musím povedať, že to, čo som videla, ma veľmi prekvapilo. Alebo teda skôr to, koho som videla.

Nebol to nikto známy, ale... teda, ako mi vôbec napadlo, že by som mohla stretnúť niekoho známeho?

Bol to chlapec. Alebo skôr mladík, ak by som sa mala vyjadriť presnejšie. Moje odhady veku mi väčšinou vychádzali, preto by som si trúfla dodať, že mohol mať tak dvadsať rokov. Alebo možno dvadsaťjeden.

Nehľadajte v tom nič významné – prosto ma zaujali jeho oči. Vždy som túžila namiesto fádnej sivej mať oči farby tmavej hnedej, ktorá sa v istých miestach javí až ako čierna a tento chalan mal presne také oči. Tak trocha som mu to závidela. Ale iba trocha.

Odvrátila som zrak, nebola som si totiž istá, či sa v tejto dobe nepovažovalo za vysoko nevhodné zízať na ľudí.

„Dobrý deň, pane," prevravela som a tentoraz som to skúsila s miernejším úklonom.

Mladý muž sa na mňa jemne usmial, pravou rukou si podvihol klobúk a taktiež sa mi mierne uklonil.

„Ospravedlňte, prosím, moju drzosť, drahá slečna, no budíte dojem, akoby ste snáď zablúdili," prehovoril. Klobúk si znova nasadil na hlavu.

„Pán..." zasekla som sa a bezradne som na neho pozrela.

„James. James Wilson," predstavil sa.

„Pán Wilson," začala som znova, „myslím, že som sa naozaj málinko stratila." Ruky sa mi triasli, vlastne, triaslo sa mi celé vnútro a ja by som najradšej utiekla kade ľahšie, hlavne, aby to bolo čo najďalej, najďalej a najďalej, ďalej, ako je vôbec možné ísť. Mala som čo robiť, aby sa mi nezačal klepať aj hlas.

Nenávidela som rozhovory s cudzími ľuďmi.

Nenávidela som ľudí.

Ľudia ma desili.

Jediné, čo ma donútilo ostať na mieste, tá jedna jediná vec, ktorá mi priklincovala nohy k zemi bola dobrá výchova, ktorú do mňa hlboko zakorenila moja mamka. Iba som dúfala, že si ten človek nevšimol, ako som bola oblečená. Niekto normálny by už určite burcoval všetky mestské stráže, ak tu vôbec čosi také je. Niekto ďalší by sa už určite snažil obviniť ma z čarodejníctva.

Aj keď tu už hon na čarodejnice pravdepodobne nemajú... no človek nikdy nevie.

Keby náhodou, budem utekať ako o život.

„V tom prípade mi dovoľte vám pomôcť, milá slečna."

V očiach som mu zazrela šibalské iskričky, akoby snáď... neviem čo. Skúmavo som si ho prezrela. Vyzeral, že to myslí vážne.

To bude isto nejaký čudák, napadlo mi. Ak by som nebola v tejto konkrétne situácii, možno by som sa bola aj pousmiala, odmietla a odkráčala si po svojom, za sprievodu hlasného tlkotu môjho srdca. Namiesto toho som však sklopila pohľad a napadlo mi, že vystrúham ďalšiu poklonu, no rýchlo som si to premyslela. Poklôn bolo na jeden deň viac než dosť.

Potrebovala som pomoc. Uvedomovala som si to viac než veľmi dobre, no... väčšinou sa nevyplácalo veriť cudzím ľuďom.

„Ďakujem, pán Wilson," strnulo som sa usmiala. Krava.

„Bude lepšie, ak pôjdeme tadiaľto, nemyslíte?" rukou mávol smerom na druhú stranu uličky, preč od hlučného davu.

Si veľmi, veľmi tupá, nadávala som si v duchu.