Líščia maska

Jedenásť

Nasledujúce štyri dni sa formovali moje vzťahy s obyvateľmi domu.

S Jamesom sme, či už nedopatrením, alebo schválne, každý večer skončili pri klavíri. Nenarozprávali sme toho veľa. Pozorovala som ho pri hre, pokúšajúc sa napodobiť ladnosť a ľahkosť, s akou sa dotýkal kláves. Naučil ma nejaké skladby. Raz sa dokonca pokúsil naučiť ma Mesačnú sonátu. Samozrejme, že mi to nešlo.

No na rozdiel od prvého večera, už sa na mne ani raz nezasmial. Ani jeden jediný raz.

Keď som cvičila, ani sa nepohol, len uprene sledoval moje ruky. Vždy ma opravil. Ukázal mi ako mám hrať silnejšie tóny a ako, naopak, slabšie. Takto sme každý večer strávili možno aj tri hodiny.

Čas mi splýval dokopy. Pretekal cez prsty a strácal sa v neznáme. Každé ráno, keď som sa zobudila, som sa s dychtivým očakávaním prváka na základnej škole nudila, nevediac, ako kopnúť do hodín, aby sa ručičky začali hýbať rýchlejšie. Aby už konečne nadišiel večer...

Je zvláštne, na koľko vecí si človek dokáže zvyknúť za taký kratučký čas.

Avšak stále som kdesi v kúte mysle mala odložený strach. Tak, aby som naň dobre videla. Aby som nezabudla. Musela som byť obozretná. Každú sekundu. Každučký moment.

Strach z toho, že raz ma tu niekto fakt podreže...

Vďakabohu či bohužiaľ, nemohla som tráviť všetky minúty s Jamesom. Počas môjho náhle získaného voľného času som sedela na posteli a zízala do steny. Áno, ja viem, veľmi povznášajúca činnosť.

Každé poobedie ma Jessica s Williamom pozvali, aby som sa k nim pripojila na prechádzke mestom. Najprv mi napadlo, že čo najzdvorilejšie odmietnem. No i tak som nemala čo robiť.

Takže som sa každý deň o druhej popoludní ocitla s týmito dvoma expertmi na prechádzke. Dozvedela som sa pár nových vecí – William študoval, Jessicini rodičia boli veľmi zámožní a taktiež blízki priatelia kráľovskej rodiny. Jessicu zaujímalo vyšívanie, William obľuboval šach. Spomenul tiež, že James túto hru kráľov nenávidí, no na dôvod akosi pozabudol.

Všetko to boli nepodstatné malichernosti, preto som väčšinu čas nepočúvala. Radšej som sa utiahla do svojich myšlienok. Snažila som sa poskladať si to všetko v hlave, márne som hľadala moju uličku...

Cítila som, že ak by som tomu dala niekoľko mesiacov, nakoniec by sme sa s Williamom spriatelili. No Jessica, s tou to bolo iné. Prebodávala ma zákernými pohľadmi. Úporne sa snažila rozpamätať, kde ma už videla. Tomu vravím zlá pamäť. Bol to časový rozdiel najviac osem hodín, no ona ma i tak vytesnila z mysle. Neuverila Jamesovým historkám o mne ako o starej priateľke z akéhosi mestečka, o ktorom som nikdy predtým nepočula. No aj tak si nedokázala vyvolať spomienku z uličky. V istom zmysle som mohla ďakovať všetkým bohom.

Vedela som, že ma neznáša. Tie emócie však neboli namierené proti mojej osobe, veď sme sa poriadne nepoznali. Nenávidela predstavu existencie ďalšieho človeka v ich dome. Pravdaže, ako som neskôr zistila, ich obydlie bolo hrozitánsky priestranné a viac než dosť veľké pre štyroch ľudí.

Jessica bola plná hnevu.

Nenechala som sa rozhodiť jej urážkami. Nenechala som sa zhodiť. Každý jej pokus nejako ma ponížiť či čosi podobné som vrelo ignorovala. Cítila som, že tým len zhoršujem jej nevraživosť a nútim ju ku čoraz unáhlenejšiemu konaniu.

Večer pred bálom sme sa ocitli v dome samé dve. Stalo sa to prvýkrát. James s Williamom museli vyriešiť isté neodkladné záležitosti, o ktoré sa vraj dámy nemajú najmenší dôvod obávať.

Sedeli sme v salóniku. Čítala som akúsi knihu, ktorej názov som si nedokázala zapamätať a dej ma nudil. Jessica vyšívala. Na to, že sme to boli my dve, sa to dalo nazvať pokojnou atmosférou. Takmer. Teda, pravdaže, bolo by lepšie, ak by na mňa podchvíľou nezazerala ako dravec na svoju korisť, no nie vždy sú veci ideálne, všakže. Mohla som sa dokonca pokladať za šťastlivca.

„Azeria Taylorová," odfrkla si.

Že som ja niečo vravela...

Zdvihla som zrak od knihy. Spýtavo som sa na ňu zahľadela.

Odložila vyšívanie a zazrela na mňa ako na najväčšieho nepriateľa. Možno som ním aj bola. Ktovie.

„Mňa tou svojou milou peknou tváričkou neoklameš," povedala. Jej hlas bol chladný, ako desiatky cencúľov sa mi zabodával do tela.

„Prosím?" pokúsila som sa znieť čo najzdvorilejšie.

Vstala z kresla a podišla bližšie. Aj keď bola nižšia než ja, teraz sa nado mnou týčila ako mohutný dub. Nebyť tých ružových šiat, možno by vyzerala desivo.

„Klameš," obvinila ma šepky. Z hlasu jej šľahali blesky ako pri mocnej zimnej búrke.

„Keď myslíš," prehovorila som, znova sklopiac zrak ku knihe. Nechcela som sa hádať.

„Hlupaňa. Pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam!" prikázala mi. Ani tú vetu nedopovedala, už mi držala bradu. Podvihla ju. Nemala som na výber. Pozrela som jej do očí. Bola v nich toľko čírej nenávisti a zhnusenia, že ak by jej mala ešte o niečo viac, už by určite praskla.

„Si luhárka," pokračovala, pustiac mi bradu. „Malá, špinavá, neurodzená, hlúpa luhárka. Čokoľvek, čo si kedy povedala, bola lož. Počuješ, ty sedliačka?!" Jej opovrhovanie bolo v tej chvíli obrovské. Nečudovala by som sa, ak by ho cítili aj na opačnej strane mesta.

„Ale ja na to prídem," dušovala sa. „Prídem na to a... a... a..." Zasekla sa, hľadajúc správne slová.

Čakala som, kým niečo vymyslí, no bolo mi nepríjemne. Nenávidela som hádky.

„Prídem na to," zopakovala. „A potom budeš ľutovať, že si sa narodila. Dám to rozhlásiť po celej krajine. Kto mi bude zazlievať, keď si čosi kdesi vymyslím?" nevinne sa na mňa usmiala.

„Isteže," prikývla som. Pochybovala som, že to takto fungovalo. Sklonila som sa ku knihe. No to som nemala robiť. Došlo mi to však neskoro, príliš neskoro...

Ani som sa nenazdala, líce mi zahorelo pálčivou bolesťou. Bolo to to najsilnejšie zaucho, aké sa mi kedy ušlo. A to som ich už zopár utŕžila. Cítila som, ako mi v tom mieste pulzuje krv.

Upokojila som si myseľ. Pozrela som na ňu rozvážnym pohľadom. Ona bola ako oheň. Nespútaná. Hnevlivá, dokázala rýchlo podľahnúť každej emócii. Náladová. Ničila. Mala moc spustošiť všetko, čoho sa dotkla. No ja som bola ako voda. Povznesená nad všetko a všetkých. Aspoň v tej chvíli. A voda dokáže nielen uhasiť požiar, ale častokrát aj spôsobiť oveľa väčšie problémy.

Postavila som sa.

Knihu som zvierala v ruke a tak trochu nechápala, odkiaľ beriem toľko odvahy. Chvíľu som na ňu pozerala, no potom som sa otočila a vyšla zo salónika. Mohla by som si zagratulovať, ako bravúrne som zvládla situáciu. Nehľadiac teda na to, že ma šikanoval niekto mladší. No mala som z toho zlý pocit. Veľmi, veľmi zlý pocit.

Čo ak... čo ak na to naozaj príde, strachovala som sa v duchu. Čo potom? Vkročila som do Jamesovej komnaty a dala som sa do hry. Čo potom?

Ako som prepletala prsty v zložitej skladbe, zaumienila som si, že si na Jessicu dám pozor. Aspoň do doby, než odtiaľto vypadnem. Potom mi to môže byť ukradnuté. Potom nech si ma nazýva kľudne aj špinavou šľapkou, alebo čímkoľvek sa jej zachce. Ešte dobre, že je zajtra ten ples, aspoň tam bu-...

Presne v tej chvíli som sa pomýlila.

Začala som teda odznova...