Šestnásť

35 9 13
                                    

Čože? Vypočula? napadlo mi. Odskočila som pohľadom na stenu, pokúšajúc sa zorientovať. Zrak mi padol na tú nástennú maľbu. Ozdôbka, ktorú som si predtým všimla, bola líška. Zamrazilo ma. Náhle som si spomenula na myšlienku z koča. Klopadlo... klopadlo v tvare líščej hlavy.

Po chrbte mi prebehol mráz. A potom ešte jeden a potom znova. Nemohla to byť náhoda. Jednoducho nemohla.

„Och, áno," rozžiarila sa Adelaide a zatlieskala rukami. „Drahá Azeria, milujem klavírnu hudbu. Urobili by ste mi neskonalú láskavosť, ak by ste mi čosi zahrali."

Adelaide. Adelaide Sasko-Meiningenská. Tie slová mi zneli v hlave.

Och bože, napadlo mi.

A potom zas. Och bože. Adelaide bola v istej časti svojho života bola kráľovnou. Teraz bol kráľom George Štvrtý, preto som mala pocit, že jej obdobie ešte len príde.

„Ach, moja drahá, nenúťte ma prosiť!" zasmiala sa Adelaide. Znela priateľsky. Dokázala som si predstaviť, že za iných okolností a v inom čase by sme mohli byť dobrými priateľkami.

Jessica sa na mňa uškŕňala spod škrabošky, v ktorej som stále nedokázala rozoznať žiadne zviera. Vyzerala desivo a ja som začínala chápať, čo mi táto malá pipka môže spôsobiť. V akejkoľvek situácii z toho vyjdem zle ja. Ak si niekto myslí, že po mojej hroznej hre by obvinili Jessicu, že nemá hudobný sluch a nevie, kedy je skladba dobrá, veľmi sa mýli.

Bála som sa. Reálne, naozaj, skutočne som sa bála.

Uprela som zúfalý pohľad na Jamesa. Zbledol v tvári, vyzeral oveľa vystrašenejšie než ja. Nechápala som prečo. Možno bola zlá hudba urážkou pre kráľovskú rodinu. Ťažko povedať. V každom prípade, ak to takto vydesilo jeho...

Sťažka som prehltla. Celé telo mi oblial studený pot, šaty sa mi viac nezdali také pohodlné ako predtým. Čo idem sakra robiť?

Neistá som pozrela na Jamesa. Uprene ma sledoval. Vyľakaný výraz skryl za motýliu masku, no v očiach som mu zbadala hrôzu. Jemne, takmer nebadane, prikývol.

Och bože...

„Bude mi potešením vyhovieť vám, vaša milosť," uklonila som sa, s pohľadom upretým do zeme. Snažila som sa zafarbiť svoj hlas radostným potešením, no netuším, či to tak aj znelo.

„Och, to je krásne!" zatlieskala Adelaide, znovu si nasadiac masku. „Za vašu dobrotu si vás zapamätám do konca svojho života!" zasmiala sa potešene. Vyzerala takmer ako malé dieťa – oči jej žiarili, pery mala skrútené do úsmevu.

Adelaide sa otočila a kráčala preč. Jessica mi venovala jeden nádherný úsmev, falošný ako odpísaná domáca z matiky. Vydala sa za ňou. My s Jamesom sme chvíľu stáli ako obarení, no potom sme taktiež nasledovali členku kráľovskej rodiny.

„Čo ideme robiť?" šepla som.

„Ja neviem," odvetil. Na malý moment ma chytil za predlaktie, no vzápätí si to premyslel. „Budeš musieť niečo zahrať," pozrel na mňa so všetkou vážnosťou.

„Čože?"

„Počula si," odvetil podráždene. „Nečuduj sa. Budeš musieť hrať lepšie, než kedykoľvek predtým v celom tvojom doterajšom živote."

Prekvapene som na neho pozerala. „To nemôžeš myslieť vážne," prevravela som neisto. Dúfala som, že nás nepočujú Jessica s Adelaide. „Nie som žiaden..." Zahryzla som si do jazyka. Takmer som povedala Mozart, no nebola som si istá, kedy Mozart vlastne žil. „Virtuóz," dokončila som.

James si povzdychol. „Budeš to musieť zvládnuť."

Rozhorčene som sa na neho zadívala. „Počúvaš ma vôbec?" šepla som. „Kriste pane na modrom nebi, hrám horšie, než polovica sveta. Ako mám zahrať niečo, čo by zaujalo lady Adelaide? Poznám kopu skladieb, ale..." Znova som sa takmer preriekla. ...ale čo ja viem, ktorá je z tejto doby a ktorá nie? dokončila som v duchu. Miesto toho som pokrútila hlavou. Rozhodla som sa svoju výpoveď zmeniť: „Dobre, nepoznám až tak veľa skladieb. Vlastne..." Telom mi prebehol mráz. „Nepoznám takmer žiadnu vhodnú."

Pozrela som na Jamesa. On sa na malý moment uškrnul, štipka strachu akoby z neho odpadla. Aspoňže tak...

„Ale aj tak, James. Veľmi dobre vieš, aká je moja hra," zmučene som sa na neho zadívala. Uvedomila som si, že som ho prvýkrát oslovila krstným menom. Nezaznamenala som mu však v tvári žiadne stopy po hneve. Očividne si to nevšimol.

„Tvoja hra je slušná, Azeria," zamračil sa na mňa, zatínajúc sánku. Maska mu robila tieň na tvári, vyzeral preto hrozivo. „Hnevá ma, že si o sebe myslíš zlé veci." V tej chvíli bol jeho pohľad chladnejší než ľad a ja... Zranilo ma to. Myslela som si, že sme priatelia. Nemal právo byť na mňa zlý. Aj keď mi v podstate povedal kompliment.

Prevrátila som očami, no mlčala som.

„Potrebuješ vhodnú skladbu. Je nejaká, o ktorej vieš, že ju zvládneš dokonale?"

Napadla mi len jedna jediná. Prevrátila som tú myšlienku zo všetkých strán, snažila som sa nájsť niečo, čo by mi šlo lepšie a zároveň by som nemusela hádať, či som v správnom období. No ak som bola v čase po Napoleonských vojnách, musel byť teraz romantizmu. A Beethoven tvoril v tomto období, o čom svedčil aj Jamesov nápad naučiť ma Mesačnú sonátu. Nebola som si však istá, v ktorom presne roku vyšla na svetlo sveta táto skladba...

„A čo tak Eliška? Teda, Pre Elišku? Beethoven?"

„Dobre," James prikývol. „Nie je to síce..." Na moment sa odmlčal, vážiac slová. Napokon to vzdal: „Je to dobrá skladba. Len sa nesmieš pomýliť."

Prikývla som. Pokúsila som sa upokojiť svoje ruky, ktoré sa triasli ako tridsaťročná práčka mojej starkej.

Zrazu sme stáli na opačnej strane sály, pri klavíri, huslistoch a hráčoch na lutnu. Adelaide pokynula mužom, aby sa odstúpili spred klavíra. Znovu nadšene zatlieskala.

Jessice sa na tvári usadil triumfálny výraz.

James vyzeral ako mŕtvola.

A William... ach, vlastne ten tam ani nebol.

Sadla som si za klavír. Ľudia okolo nás stíchli a ja som si uvedomila, že sa na mňa pozerajú úplne všetci v sále, akoby som bola nejaký najnovší kúsok oblečenia v jednom z tých drahých obchodov, na ktorých názov som si nikdy nevedela spomenúť. Niektorí dokonca podišli bližšie. Znervózňovalo ma to. Hrozitánsky moc.

Kriste pane...

Zhlboka som sa nadýchla.

A začala som hrať.

Líščia maskaWhere stories live. Discover now