Dva

56 11 4
                                    

Znovu som sa schovala za roh a zhlboka som sa nadýchla. Mala som akési neblahé tušenie, no nejako som nedokázala uveriť, že by to mohla byť naozaj pravda. Nepozdávalo sa mi to. Ale že vôbec.

Poobzerala som sa okolo seba. V uličke nebol okrem mňa nikto, čo by sa dalo vnímať ako obrovské šťastie. Cítila som sa však veľmi nervózne – akoby som na niečo čakala a to niečo stále neprichádzalo a neprichádzalo.

Ešte raz som z vrecka vytiahla mobil.

Žiadny signál.

„Okej teda," zamrmlala som a telefón som si dala na šetriaci režim, aby mi vydržala baterka. Asi to bolo odo mňa hlúpe, trápiť sa nejakým sprostým kusom techniky, no práve tento sprostý kus techniky bola tá jediná známa vec na okolí.

„Čo idem robiť?" šepla som a pohľadom som prechádzala po prašnom chodníku. Náhle som si na stene protiľahlej budovy všimla akúsi kresbičku. Zaujala ma a tak som podišla bližšie.

Na tvári sa mi určite zračilo prekvapenie a možno trochu aj údiv, keď mi zrak padol na maličkú maľbu líšky na stene asi vo výške mojich kolien, sotva väčšiu než palec. Vyzerala takmer ako živá...

Čupla som si a jemne som po nej prešla prstom, obdivujúc jemné ťahy štetca nepochybne skúseného umelca. Ach, kiežby som aj ja vedela tak krásne maľovať!

Môj pohľad v tej chvíli by sa možno dal opísať ako skúmavý či až zasnený a nevnímala som nič iné než moje stúpajúce a taktiež aj veľmi iracionálne nadšenie.

Tie kroky by som ani nebola počula, ak by po nich nenasledoval upišťaný dievčenský výkrik.

Mykla som sa.

Nasala som do pľúc vzduch a pár sekúnd som ostala len tak čupieť. Premýšľala som, čo chcem teraz spraviť. Výkrik prišiel z ľavej strany, približne z miesta, kde ulička nadväzovala na hlavnú ulicu. Bolo to také to typické dievčenské zvriesknutie – z ktorého človeku trešťalo v hlave a z ktorého sluchové nervy dostali poriadnu „skinheadskú" kopačku. Neprekvapilo by ma, ak by takéto typy výkrikov mali veľmi blízko ku tónu, ktorým sa rozbije aj pohár.

Najhorší však na tom bol fakt, že výkriky boli falošné ako preukazy totožnosti mafiánov. Jediná vec, na ktorú slúžili, bolo upútanie pozornosti. A, pravdaže, boli absolútne zbytočné a neopodstatnené.

Upokojila som si myšlienky.

Srdce mi však aj naďalej bilo ako splašené a tak, vediac, že s tým nemám čo urobiť, som sa postavila, oprášila som si rifle a otočila som sa ku prichádzajúcej.

Dievčina stojaca predo mnou si zakrývala ústa rukou v žiarivo bielej rukavičke. Rýchlo som ju prebehla pohľadom. Mala na sebe tmavomodré nariasené šaty s nenormálne širokými a nafúknutými rukávmi v oblasti pliec, ktoré sa postupne, ako schádzali bližšie ku zápästiam, zužovali. Sukňa sa dotýkala zeme a na šírku bola asi raz taká veľká, ako dievčinin driek, hlavu jej zdobil vkusne ladiaci klobúk a v očiach sa jej zračilo čisté pohŕdanie.

Fľochla na moje oblečenie, zatiaľ čo ruku stiahla k pásu.

Zatiaľ som pohľadom strelila na osobu za ňou, ktorú som si všimla až teraz. Chlapec, mohol byť asi taký starý ako ja, bezradne postával za jej objemnou sukňou a taktiež pozeral na mňa, v tvári sa mu zračilo prekvapenie.

Ona bola o čosi mladšia, no predsa z nej bolo cítiť dominantnejšie postavenie.

Ja, na druhej strane, som bola prekvapená z úplne iného dôvodu. Nejako som stále odmietala uveriť tomu hlásku v mojej hlave, ktorý mi našepkával, čo sa asi prihodilo.

Pretože to nemohla byť pravda.

„Aké... nepatričné!" prehovorila dievčina. „Nemiestne! Nemyslíš, William?" Jej hlas bol panovačný a jej prízvuk akýsi čudný. Prevŕtala ma pohľadom.

Mlčala som, tak trochu stuhnutá od šoku.

„Áno, veľmi nemiestne," pritakal chlapec.

„Ty," ukázala na mňa prstom. „Nič mi na to nepovieš?"

Pohľad som zabodla do zeme. Na túto hru očividne bolo treba dvoch a ja som tušila, že bude najlepšie, ak si ma táto pipka nebude pamätať.

„Odpusťte, slečna," prevravela som a vystrúhala som nemotorný, zato však hlboký úklon. Jednu ruku som mala založenú za chrbtom a druhú na bruchu, prehla som sa v páse a po niekoľkých sekundách som sa znova vystrela.

Zrakom som sa však stále neodtrhla od cesty pod mojimi nohami.

Netušila som, čo od nej očakávať.

Na moje počudovanie sa dievča zasmialo.

Letmý úsmev mi zmizol z tváre v momente, ako dievčinin smiech prešiel do akéhosi veľmi pohŕdavého, takmer až krutého. Nesmiali sme sa spolu, ona sa smiala na mne a jej zámer mi bol v momente jasný. Chcela ma ponížiť tak, aby som už nikdy nezabudla na jej tvár. Aby som sa už nikdy neopovážila čo i len sa vyskytnúť na tom istom mieste ako ona.

„No pozri sa na ňu, William! Odpusťte, slečna," posmievala sa mi, napodobňujúc môj hlas.

Šibla som pohľadom na chlapca. Oči sa nám stretli a on sa na mňa ľútostivo usmial. Na moment sklonil hlavu a ja som si uvedomila, že je to pravdepodobne istá forma poklony.

Dievčina sa znova zasmiala. Chytila chlapca za ruku a otočila sa mi chrbtom.

„Poďme, William. Nebudeme sa tu zdržiavať s takýmito... sedliakmi." Rukou v bielej rukavičke si prehodila blonďavé kučery na chrbát a podvihla hlavu. V tej chvíli vyzerala tak trochu ako princezná. Pyšná princezná.

„Isteže, slečna Jessica," povedal chlapec, pustil jej ruku a miesto toho jej ponúkol rameno. „Smiem?"

Dievčina sa zachichotala s rukou v rukavičke decentne spočívajúcej na ústach, a následne prikývla.

Pomaly vyšli von z uličky.

Chvíľu som sledovala ich kroky, ako si zavesení do seba cupkali preč.

Prevrátila som očami.

„Krava," zamrmlala som si popod nos.

Áno, mohlo to síce vyzerať, že som podráždená, no vo vnútri som sa triasla ako šesťročné dieťa, ktoré prvý raz donútia stáť pred celou triedou a čítať zo šlabikára. Zbadal by to naozaj ktokoľvek. Stačilo iba sa lepšie prizrieť.

Pretože teraz... teraz som už nemohla nič popierať.

Trúfla by som si dokonca povedať, že to bolo viac než nad slnko jasné. Všetko sedelo – oblečenie ľudí na ulici, správanie týchto dvoch exotov, prašná cesta, budiaca veľmi zanedbaný dojem a to priamo uprostred mesta... Všetky tieto veci mi splývali do jedného celku a mne sa to nepáčilo. Ale že vôbec.

„Aspoňže tá obloha je stále modrá," zamrmlala som si popod nos a vyvrátila som hlavu dohora. Predsa len, istota je istota.

A keďže je to presne tak, ako som spomínala v predošlom riadku, ešte raz som si strelila silnú facku. Bohužiaľ, ani tentoraz to nepomohlo.

Povzdychla som si.

„Au," zamrmlala som dodatočne a trochu som si pošúchala líce.

Bolo to úžasné, jednoducho úžasné! Vnímate tú iróniu, dúfam.

Pravdaže, stále mi to prišlo totálne absurdné, ale... Nejakým spôsobom som sa ocitla v minulosti, v ktovie koľký rok a ktoviekde. Výborne. Jedným slovom výborne.

Nebolo prekvapením, že som nemala ani len potuchy, čo by som mala v tejto situácii urobiť.

No aspoň som si to už priznala.  

Líščia maskaWhere stories live. Discover now