Sedemnásť

28 7 4
                                    

Hrala som legendárnu Beethovenovu skladbu pred davom, všetko aristokratmi, extrémne vysoko postavenými ľuďmi a... vôbec som si to neuvedomovala. Melódia, mne taká známa, ako rodný jazyk či obľúbené príbehy, sa prepletala mojím vnútrom. Bola ako kmene mohutného stromu, všadeprítomná. Cítila som sa, akoby som sa sama stala hudbou. Hudba sa stala na oplátku mnou, zneli sme spolu v dokonalej harmónii. Len ona a ja. Bola to tá najzvláštnejšia skúsenosť, aká sa mi kedy prihodila.

Všetci ľudia naokolo sa stratili. Moja myseľ ma preniesla na miesto, kde nikto z nich neexistoval, kde neexistoval čas ani problémy.

Nádych...

Skladba vchádzala ešte hlbšie do mňa a ja som len s veľkou námahou dokázala udržať oči otvorené, pohľad pevne upretý na klaviatúru. Miestnosťou sa rozlievala moja hra. Nikdy predtým som si to neuvedomila, no toto bola jedna z vecí, ktoré som naozaj veľmi chcela zažiť.

Rytmus som si nechala o niečo pomalší. Aj tak som sa však strácala v tónoch, ponárala som sa do nich stále viac a viac, takmer zabúdajúc dýchať. Mala som šťastie, že tá istá pasáž sa opakovala viackrát. Mala som šťastie, že som ju vedela naspamäť už zopár rokov.

Nepremýšľala som. Nedokázala som myslieť, nemohla som myslieť. Ak by som začala premýšľať...

Zrazu bola skladba u konca.

Samu ma to prekvapilo. Nevedela som prísť na to, či som náhodou na niečo nezabudla. Určite ju počuli už aspoň tisíckrát, bolo mojou povinnosťou zahrať to dokonale. Zhlboka som sa nadýchla, na sekundu som privrela oči.

Cítila som ticho v miestnosti, ako sa rozliezalo pomedzi nás všetkých, zakrádalo sa každému popod nohy ako nájomný vrah sledujúci svoju obeť. Nikto nepovedal ani slovo. Prišlo mi to zvláštne, čakala som minimálne nejaké ohováračské šepoty o tom, ako zle som hrala. No nič také neprišlo. To znamená len dve veci, napadlo mi. Buď je to veľmi zlé. Alebo nie je.

Otvorila som oči. Pomaličky som zložila ruky z kláves. Pohľad mi zabehol ku Jamesovi. Pozerala som mu do očí, polovične skrytými za maskou. Na perách mu svietil úsmev.

Potom som prebehla nemé tváre publika. Ohromenie?

Nakoniec Adelaide. Jej reakcie som sa obávala najviac. Ona tu bola hlavným porotcom.

Výraz jej tváre ma milo prekvapil. Budúca kráľovná mala mierne pootvorené ústa, škrabošku pripevnenú na tyčke odklonenú od tváre, oči veľké a plné žiarivého, živého lesku. Vyzerala ako malé dieťa, ktorému mama dala po prvý raz ochutnať čokoládu. Tento výraz som si chcela zapamätať naveky.

Náhle začala tlieskať.

Pripájali sa k nej všetci v miestnosti. O malý moment už celou sálou znel aplauz na moju počesť, krásne nejednotný a chaotický, rovnako ako všetky veci v živote. Rovnako ako všetky moje zlé a chaotické štvrtky. Až na to, že dnes nebol štvrtok. Aspoň myslím.

Vystrašene som kukla na Jamesa.

On rovnako zdesene pozeral na mňa. Netušila som, čo sa dialo. Tiež to netušil. No obaja sme vedeli jedno – toto sa v žiadnom prípade nemalo stať.

„Och, Azeria Taylorová!" oslovila ma Adelaide. Predpokladala som, že z jej úst je to veľká, ba priam obrovská pocta. Podišla bližšie ku mne, chytiac mi obe ruky do dlaní. Následne mi ich pobozkala. Obidve – najskôr ľavú, potom pravú.

Čo sa to tu dofrasa deje...

„Nikdy som nepočula takú nádhernú pieseň!" zasmiala sa. Pri tých slovách mi po chrbte prebehol mráz. Mala som pocit, akoby som sa každou sekundou vzďaľovala a vzďaľovala a vzďaľovala... „Je vaša vlastná? Znela prekrásne! Musíte nám poskytnúť svoje zápisky! Vaša skladba znela presne ako niečo, čo by som chcela nechať hrávať na našom dvore a v našich palácoch!"

Vravela ešte niečo, no ja som ju nezvládala počúvať.

Hľadela som Jamesovi priamo do očí. Zložil si masku, preto som mohla obdivovať číru hrôzu, ktorá sa mu prelievala v tvári. Dívali sme sa jeden na druhého. Myslím, že sme dokonca ešte aj mysleli na to isté. Aspoň približne.

Mali tú skladbu poznať. Ako to, že ju nepoznali? Ako to, že sa všetci tvárili, že ju práve počuli po prvý raz vo svojom živote? Veď to bol Beethoven! A Beethoven žil niekedy teraz. Mala som dokonca dojem, že niekedy teraz sa jeho život chýlil ku koncu.

Jedine, že... Vytreštila som oči v tom náhlom zistení. Žeby to naozaj bolo tak? Naozaj sa mohlo stať, že túto skladbu ukázali svetu až neskôr? Mohlo sa dokonca stať aj to, že uzrela svetlo sveta až po autorovej smrti?

Och, bože a pri všetkých bohoch... Čelo mi oblial studený pot. Toto vôbec nebolo dobré. Čo som to sakra vyparatila?

Bola som tým najneschopnejším človekom na svete.

Všetci sa mi hrnuli gratulovať. Adelaide ma zoznámila s tou najprestížnejšou londýnskou šľachtou, s ľuďmi, ktorí mali najväčšiu moc. Predstavila ma dokonca svojmu manželovi Williamovi Štvrtému a svojmu zaťovi, samotnému kráľovi Georgeovi Štvrtému. Predstavila ma niekoľkým ministrom a radcom, urodzeným rodom, ktorých mená sa mi plietli v momente, ako som ich začula... Naraz sa na mňa hrnulo toľko ľudí!

Tušila som, čo malo prísť. Takéto situácie som nikdy nezvládala, nikdy som nezvládala davy. Tak som to neznášala. Keď sa na mňa zrazu tlačilo toľko ľudí... Och, ako som len nenávidela ľudí!

Vzchop sa, strelila som si silnú facku, aspoň teda v duchu. Nesmieš sa tu zosypať! prikázala som si. Kútikom oka som zazrela Jessicin zlovoľný výraz. Vydesilo ma to.

No potom... Potom mi došla ďalšia vec. V istom zmysle bola možno oveľa horšia ako fakt, že som si práve úplne rozbila svoj čas.

Líščia maskaWhere stories live. Discover now