Epilóg

85 7 15
                                    

Raz som niekde počula, že každý dobrý príbeh musí v správnom okamihu skončiť. Možno som to kdesi čítala, no možno som si to vymyslela, tým si nie som úplne istá. No na tom, odkiaľ to mám vôbec nezáleží.

Bol by to pekný koniec, či nie? Dostala som sa domov. Síce som stratila jeho... ale stálo to za to. Dalo by sa povedať, že som sa rozhodla správne. Vzácnejší mi bol môj svet – vybrala som si sama seba. Bola som jedným z mála dievčat, ktoré odmietali všetko opustiť len kvôli nejakému chlapcovi.

No predsa...

Povedať, že toto bol koniec, by vôbec nebolo férové. Ak aj nie voči vám, aspoň voči mne. Ukončiť príbeh šťastne, aspoň v rámci možností, by nebolo správne. Hlavne, keď sa to neskončilo mojím príchodom domov.

Pýtate sa, čo sa stalo potom?

Nemienim vás zbytočne zaťažovať detailmi, no moja teória o tom, že kým som bola preč, čas v mojej dobe jednoducho neplynul... Och. Mýlila som sa. Tak veľmi som sa mýlila!

Čas plynul, dokonca plynul veľmi dobre. Až tak dobre, že keď som sa vrátila, čakalo ma prekvapenie. V devätnástom storočí prešiel len týždeň, zatiaľ čo v mojej dobe prešli týždne dva.

Polícia po mne vyhlásila pátranie.

Mama sa zosypala. Úplne.

Moja najlepšia kamarátka bola ako bez života. Celý mesiac neverila, že som naozaj späť. Celý mesiac po mne pokukovala, akoby som bola len výplodom jej fantázie.

To už nie je také ružovučké, čo?

No potom ma odviedli na policajnú stanicu. Chceli vedieť, kde som bola. Kto ma uniesol. Ako som sa zrazu zjavila v škole. Čo si pamätám. Chceli poznať odpovede na všetky svoje otázky.

No ja som tie odpovede nemala a tak som im povedala pravdu.

O ráme zrkadla, o ceste do devätnásteho storočia, ukázala som im masku, vysvetlila som im, ako som sa dostala späť, povedala som im všetko.

Teda. No. Možno som im nepovedala úplne všetko. Ale niektoré veci neboli podstatné.

Viete, ako sa na mňa vtedy vyšetrovateľka pozrela?

Cítila som sa ako blázon.

Samozrejme, že líščí rám zrkadla nenašli.

A odvtedy sa na mňa všetci dívali, akoby mi naozaj ruplo v bedni. Akoby som bola šibnutá, akoby som bola chorá, akoby mi strašilo vo veži, akoby mi špliechalo na maják. Dokonca aj moja mama. Aj moja najlepšia kamoška.

Odpravili ma ku psychologičke, tá vyslovila diagnózu, dali mi lieky... a prípad odškrtnutý. Dovidenia. Pani Montgomeryovú, moju psychologičku, ku ktorej som odvtedy musela chodiť, som nepresvedčila. Aj keď mi vravela opak, videla som jej to na očiach. Ako stisla pery do úzkej čiarky zakaždým, keď prišla reč na cestu devätnásteho storočia.

Občas som sama pochybovala, či sa mi to naozaj len nesnívalo.

Nevedela som, ako sa tam majú. James, William a Jessica. Príliš neskoro mi došlo, že sa možno kvôli mne dostanú do problémov.

A tiež som si uvedomila, že mi chýbajú. Pravdaže, nechcela by som sa vrátiť späť do minulosti. Chcela som byť vo svojej dobe. No i tak ma zarazilo, že mi nikto neveril.

Nikto...

Raz som niekde počula, že každý príbeh musí v správnom okamihu skončiť. Ktovie, ktorý okamih je ten správny. Avšak mám pocit, že toto tu – všetka beznádej a v konečnom dôsledku asi aj akési zmierenie, je súčasťou príbehu.

Neviem, kde je koniec.

Môj príbeh skončí mojou smrťou. Možno ani vtedy nie, veď ktovie? Ktovie, čo je po smrti.

Avšak moja cesta do minulosti skončila práve v tejto chvíli. Keď som si uvedomila, aké je to desivé. Dôvera. Keď vám prestane veriť aj vaša rodina a priatelia... Ako ľahko môžete stratiť prakticky čokoľvek. Čokoľvek vzácne, čokoľvek, na čom vám záleží.

Nie. Nie je to smutný koniec. Len pánboh vie, čo má pre nás prichystané zajtrajšok.

Navyše, všetky konce sú len nové začiatky.

A ja mám stále líščiu masku, ktorá mi bude navždy pripomínať Jamesa Wilsona a moje dobrodružstvo. 

Líščia maskaWaar verhalen tot leven komen. Ontdek het nu