Líščia maska

Deväť

Niekto za mnou si odkašľal.

Pravdaže, mykla som sa od ľaku. Dočerta, veď som tam skoro zinfarktovala. Myslím, že by sa to malo prestať robiť. Všetci by to mali prestať robiť.

Otočila som sa. A viete, kto za mnou stál, s rukami zopätými za chrbtom, snažiac sa potlačiť úškrn? Bol tam, prosím pekne aj nepekne, vážený pán James Wilson, tváriac sa, akoby moja hra bol akýsi zlý vtip. Normálne sa mi vysmieval. Galantnosť a džentlmenstvo sa vytratili. Ostal len tupý chalanský inštinkt, kútiky skrútené do úškľabku, pery pritisnuté k sebe, v očiach šibalské ohníčky. Ten sprostý, joj, nekultivovaný neandertálsky antihybrid človeka! zlostila som sa v duchu.

Zazrela som na neho.

Akoby si až vtedy naplno uvedomil môj pohľad. Úškrnok mu hladko prešiel do chladnej a pokojnej masky. No na rozdiel od poobedia, teraz som už vedela, že hrá formu ako chudobní americkí pseudo raperi, čo si myslia, že keď rozprávajú do hudby, robia rap. Tfuj na nich, tak vám poviem. Tfuj na tohto falošného Jamesa Wilsona.

Hej, jasné, tfuj, a pritom naňho vždy čumíš, jak keby bol polka sveta, pomyslela som si, znechutená sama sebou. A že kto tu prezlieka kabát.

„Niečo smiešne, pán Wilson?" oslovila som ho, podvihnúc jedno obočie. „Spomenuli ste si na nejaký vtip?" Ach, áno, snažila som sa tváriť drsne, no pritom som podupávala nohou a triasli sa mi ruky, akoby som bola na drogách. Krása.

„Och, nie, drahá Azeria," uklonil sa mi, dokonca si zložil klobúk. „Len som začul z prízemia kohosi hrať," pozrel mi do očí. Niekoľkými veľkými krokmi podišiel bližšie a sadol si vedľa mňa.

A potom... zahral tú istú skladbu ako ja.

Teda, s tým rozdielom, že tá jeho bola dokonalá. Bez chybičky. Bez jedinej blbej chyby. Rytmus, dynamika, plynulosť, všetko. Zdalo sa mi, akoby som z tej skladby priam cítila emócie. Akoby sa tóny dali chytiť do ruky. To nič, čo som predviedla, sa jeho šikovnosti ani nemohlo rovnať. Len blázon by to porovnával... Blázon alebo hlupák. Ešte jedno jediné šťastie, že som bola oboje!

Po dvoch minútach skončil piatimi tónmi, perfektne načasovanými, nádherne zahranými. Ruky položené na klávesoch. Zatvorené oči.

Och bože, napadlo mi, prečo.

Vlastne je veľmi pekný, prišlo mi na myseľ vzápätí. Mala som chuť o niečo si otrieskať hlavu. No vážne. A áno, už zase. Nemohla som sa predsa takto nechať unášať každou somarinou.

Potriasla som hlavou, snažiac sa aspoň trochu si ju prečistiť od toho bordelu.

Znovu som sa na neho zahľadela a zistila som, že ma uprene pozoruje. Nevyzeral, že by sa chystal prestať. Rozhodovanie o tom, či mi to je nepríjemné alebo nie, som si nechala na neskôr.

„Prekrásny klavír," prehovorila som s úctou a prebehla prstami po klávesoch. Na dotyk boli prekvapivo studené. Chladné. Z nejakého dôvodu ma to rozosmútilo.

Periférne som zahliadla Jamesovo prikývnutie.

„Prekrásna hra," šepla som dodatočne. Ani som na neho nepozrela. Postavila som sa. „Odpusťte, prosím, pán Wilson, moju drzosť." Môj hlas znel aj mne samej akosi priveľmi ticho. Po krátkom premýšľaní som dodala: „Nemala som..." Nevedela som, ako pokračovať. Tie slová ostali visieť vo vzduchu.

„Prijmite moje hlboké ospravedlnenie," dokončila som nakoniec a uklonila som sa.

Pokúšala som sa znieť čo najviac formálne. Nemám ani poňatia, či sa mi to podarilo – možno som znela ako ufňukané malé decko. Ktorým som, v konečnom dôsledku, vlastne aj bola.

So sklonenou hlavou som sa otočila. Tak trochu som čakala, že ma osloví. Tak trochu som čakala, že mi povie, aby som ešte na moment zostala. Tak trochu som čakala...

Nie. Nič z toho sa nestalo.

A ja by som sa mala prestať pomaly ale iste zamilúvavať do človeka, ktorého poznám pol dňa, povedala som si v duchu. Ach, áno, tínedžeri vedia byť veľmi, veľmi pochabí...

Vyšla som z izby.

Mojím najväčším problémom pri takýchto veciach bol fakt, že som sa dokázala do niekoho zabuchnúť v priebehu sekúnd. Rovnako niekoho znenávidieť. Zaprieť. Odstrihnúť od seba. Moje emócie boli ako búrka, ako ten najväčší hurikán. Zničili čokoľvek. Kohokoľvek, kto mal odvahu sa priblížiť. Aj preto sa vždy tak rada utiahnem do kníh. Príbehom nikdy nemôžem ublížiť.

Povzdychla som si a posadila sa, teraz už naozaj vo svojej izbe. „Mala by som si dať túto blbosť dole," šepla som si sama pre seba. Otázkou bolo, ako. Popravde, nedokážem si spomenúť ani ako som sa z toho nakoniec dostala, ani koľko mi to trvalo.

Viem len, že som ležala v tých obrovských perinách. Šaty boli prehodené cez milé, malé a celkom vkusné kresielko. Civela som von oknom. Premýšľala.

Konečne som mala aspoň trochu času poriadne si prebrať v hlave tú líšku. Nechápala som, ako bolo možné, že som si už v tej uličke nevšimla, že vyzerajú úplne rovnako. Nezaoberala som sa tým však veľmi dlho.

Ak existuje cesta tam, musí existovať aj cesta späť. Či nie?

Musí.

Vrátim sa do tej uličky. Nájdem ju. A budem hľadať tak dlho, kým neobjavím páčku, tlačidlo, nejaké niečo, čo mi otvorí bránu späť. Prejdem bránou a bum a šup, som doma. Problém vyriešený. Budem môcť na toto všetko zabudnúť. Na týchto čudných ľudí. V čudnom oblečení. S čudnou etiketou. S čudnými bálmi. Aj na čudného Jamesa Wilsona, s čudne krásnymi hnedými očami a...

Zamračila som sa. Bola som si istá, že takto to nefunguje. Ktovie, koľko je hodín. Zívlo sa mi. Ktovie, čo asi robí mama. Natiahla som sa po mobil, ktorý som mala spolu s ostatnými vecami bezpečne zastrčený pod posteľou.

Na sekundu som ho zapla. Zadívala som sa na čas. Číselká sa mi miešali pred očami, no mala som pocit, že tam bolo trinásť štyridsaťsedem. Zavrela som oči. Myslela som, že už len zle vidím. Pravdepodobne je za trinásť minút polnoc.

Znova som mobil vypla, hodila ho pod posteľ a ponorila sa do dlhého spánku plného čudných snov s líškami, telefónmi, bálmi, chlapcami s hnedými očami a zastavenými hodinkami.