Osem

46 10 2
                                    

 Ešte v ten večer som sa dostala do pomerne... nuž, neviem to opísať nijako inak, než zvláštneho rozhovoru s Jamesom Wilsonom. Čisto teoreticky, každý rozhovor s ľuďmi v tomto storočí bol čudný. Ten spôsob, akým rozprávali. Bol to nezvyk. Ten ich prízvuk, to bolo niečo, čo som jakživ nepočula.

„Slečna Azeria? Mohol by som vás na moment vyrušiť?" oslovil ma, keď sme po večeri vychádzali z jedálenskej miestnosti. William s Jessicou odišli do svojich komnát, sluhovia všetko poodnášali do kuchyne. Maličká miestnosť medzi chodbou a jedálňou bola až na nábytok úplne prázdna. Teraz sa v nej navyše vznášalo aj napäté ticho. James na mňa s očakávaním hľadel.

„Och, iste," prikývla som. „Samozrejme."

„Cítim sa povinný zdeliť vám istú informáciu," prehovoril vážne. V hnedých očiach som mu zazrela akúsi podivnú emóciu.

„Bál, o ktorom sa zmienila snúbenica môjho drahého bračeka je usporadúvaný naším požehnaným kráľom Georgeom Štvrtým," pokračoval. Jeho hlas znel takmer až slávnostne. Mala som pocit, že celá miestnosť, všetko v nej, dokonca aj vzduch, mu visí na perách, počúvajúc každučké jeho slovo.

„Je to veľmi utajená spoločenská udalosť," významne sa na mňa zahľadel. „Pozvaní sú len tí najdôležitejší aristokrati, no každý si môže priviesť ako spoločnosť jedného hosťa."

Prikývla som. James vyzeral ako aristokrat. Typický šľachtic. Noštek hore a tváriť sa, že som pánom sveta. Klasický bohatý synáčik.

Netušila som, ako prebiehali také bály, no jedno mi bolo jasné. Budem si musieť obliecť šaty. Veľmi veľké a veľmi ťažké šaty. Avšak, je nutné dodať, že iba ak sa mi dovtedy nepodarí dostať domov. Späť domov... Do môjho času.

„Iste rozumiete, že toto je veľmi chúlostivá záležitosť."

Znova som prikývla. Všimla som si, že farba jeho očí bola pri zreniciach takmer až čierna, zatiaľ čo pri bielkach bola o niekoľko odtieňov svetlejšia. Vzbudzovalo to vo mne akýsi podivný dojem.

„I napriek tomu by som bol preveľmi rád, ak by ste prijali moje pozvanie." V tvári som mu nezbadala ani stopy po nervozite. Pôsobil veľmi pokojne. Uvoľnene. Až nadnesene, povedala by som. Bolo to veľmi nákazlivé. Cítila som sa, akoby som sa ponárala pod hladinu jazera.

„Dobre teda," prikývla som.

Na perách mu zažiaril úsmev. „Prijímate teda moje pozvanie?" spýtal sa.

„Pravdaže," úsmev som mu opätovala a mierne som sa uklonila. Mala som pocit, že si to daná situácia vyžaduje.

„Ďakujem vám, drahá slečna."

Usmievali sme sa na seba, no potom opäť nastalo ticho. Začínalo byť nepríjemné. Nevedela som, čo mu mám povedať a on sa s najväčšou pravdepodobnosťou cítil rovnako. Na večeri to bolo iné – nechali sme rozprávať Jessicu. Vykladala nám o najrôznejších témach. Bratia sa na seba podchvíľou pozreli, v tvárach výrazy, ktorým rozumeli len oni dvaja. Atmosféra bola stelesnením slov príjemný a priateľský. Lenže teraz panovala neistota.

My... vôbec sme sa nepoznali. Neboli sme dokonca ani len z rovnakého času. O čom sa rozprávať s niekým z inej doby? S niekým, koho poznám iba pár hodín? Ako vôbec začať s niekým takým debatu? Ako vôbec začať akýkoľvek rozhovor? S kýmkoľvek?

Odolala som nutkaniu prezrieť si ho. Miesto toho som zapichla pohľad do zeme a pevne som si zovrela ruky v rukavičkách. Och, spomínala som už, ako nenávidím tento odtieň ružovej? Grc. Nechutné. Stálo ma obrovské úsilie, aby som sa neotriasla od hlavy až po päty

Líščia maskaWhere stories live. Discover now