Líščia maska

Šesť

Samozrejme, ako som očakávala, keď sluhovia odkryli tácky a porozkladali ich na stôl, priestorom sa rozniesla vôňa jedla, podobne, ako sa roznáša vírus chrípky na základných školách v... no, vlastne v takmer akomkoľvek meste v Európe.

Túžobne som pozrela na jedlo. Keďže môj obed skončil tam, kde skončil, prakticky od rána som nejedla. Pohľad mi skĺzol na Jamesa, ktorý si rozkladal bielu látkovú servítku. Dal si ju na kolená a do ruky uchopil lyžicu.

Na sekundu som sa zamyslela.

Potom som vzala svoj obrúsok. Aj ja som si ho, rovnako ako on, položila na sukňu. Takmer som chytila lyžičku do ľavej ruky, no našťastie som sa v poslednej chvíli zastavila. Bola som obrovský detailista. Naviac, ako celoživotný ľavák som vedela, že voľakedy ľudia zvykli ľavákov „preúčať" na pravú ruku. Preto som, pravdaže, chytila príbor do pravej ruky. Znova som šibla zrakom na Jamesa.

Aj keď veľmi pomaly, no predsa jedol.

Vydýchla som si. Očividne si nič nevšimol.

Pustila som sa teda do polievky, snažiac sa dávať si obrovský pozor na každú, čo i len najmenšiu vec. Mala som taký nejasný pocit, že v mojej novej dobe sa etiketa berie možno až trochu prehnane vážne. Alebo možno aj nie.

„Odpusťte mi moju trúfalosť, milá slečna," ozval sa náhle James.

Spýtavo som sa na neho zahľadela, stále tak trocha neistá, či neporušujem nejaké spoločenské pravidlá.

„Mohol by som sa dozvedieť vaše meno?" prívetivo sa na mňa usmial. Pomaličky jedol ďalej.

Pozrela som si do taniera. Zvažovala som možnosti. Ak by som mu povedala svoje pravé meno, riskovala by som, že by mu prišlo divné. Pochybovala som, že sa moje meno dávalo deťom v minulosti.

Na druhej strane, ak by som si meno vymyslela, mohol by sa stať veľmi ohraný scenár. Zabudla by som ho a potom by som bola tak trochu v keli. Nemohla by som sa niekoho len tak spýtať. Keby som náhodou nezareagovala na meno, na svoje vlastné meno... Bolo by to zlé.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Moje meno je Azeria. Azeria Taylorová," povedala som dostatočne nahlas na to, aby ma počul, no tak, aby sa môj hlas nerozniesol priveľmi ďaleko v prázdnej miestnosti.

„To je veľmi nezvyčajné meno," odvetil James. V hlase som mu začula úsmev. „Smiem vás volať Azeria?"

Zarazila ma jeho otázka, no i tak som prikývla. „Iste," mierne som sa usmiala. Dvihla som pohľad.

Oči sa nám stretli.

Rýchlo som sa zrakom vrátila späť ku polievke.

„Dobre teda, slečna Azeria," pokračoval James. Atmosféra bola zvláštna, cítila som sa čudne napäto a nevedela som, čo mám od tohto človeka čakať. Dal mi oblečenie a jedlo, to väčšinou stačí na to, aby si ma niekto získal, ale... Toto bolo iné. Zvláštnejšie. Navyše, cudzí človek a-...

„Čo vás privádza do nášho krásneho mesta?" opýtal sa, prerušiac moje myšlienkové pochody.

Super.

No super.

A som nahratá! Som v úplnej a totálnej prdeli. Aj by som použila horšiu nadávku, ale musím sa predsa krotiť.

Uhla som pohľadom. Doslova som cítila, ako sa mi v hlave krútia kolieska. No tak, mysli, mysli, mysli! kričala som sama na seba. No moja hlava akoby si povedala, že už je dávno po záverečnej. Cítila som sa ako nedočkavý alkoholik, ktorý klope na dvere vietnamskej večierky v nádeji, že sa dostane k nejakému tomu chľastu.

Zakrútila sa mi hlava. Zažmurkala som. V prvom rade som sa potrebovala upokojiť. Problém bude vymyslieť si dostatočne dobrú výhovorku. Kriste. Absolútne som netušila, čo sa v tomto čase robí. Prečo som tu? Prečo som sama? Prečo nemám žiadny sprievod? Žiadnu gardedámu? Prečo som bola tak čudne oblečená?

Cítila som, ako sa mi zase začínajú triasť ruky. Ani som si nevšimla, kedy to prestalo.

Och bože... Nadýchla som sa. Prestaň hysterčiť, prikázala som si v duchu. Dačo vymyslíš.

Pre istotu som sa nadýchla ešte raz. Ruky sa mi stále chveli, no aspoň som už nemala v mysli taký opar. Opar strachu... Takto je to lepšie. Ďalší nádych. Fajn... Fajn.

Nemala som odvahu pozrieť na Jamesa. Cítila som sa tak hlúpo. A teraz som ešte aj musela rozprávať. Juj, keby som tak mohla byť doma. Doma boli veci vždy jednoduché...

Čo povedať človeku z iného storočia?

Hej, James, vieš čo. Mám taký dosť zlý deň dnes. Prešla som cez rám zrkadla s líškami a...

A viete, čo sa stalo potom?

Potom mi to došlo.

Myslím, že vy ste bystrejší než ja, preto ste si toho určite povšimli už skôr, no ja som mala v mysli za posledných pár hodín taký chaos, že som na to ani len nepomyslela.

Pretože predsa... tie líšky. Tie líšky na zrkadle a tá jedna v uličke. Veď boli úplne také isté.

Ako to, že som si to neuvedomila skôr?

Na sekundu som sa zamyslela.

Nie. Na toto som naozaj nemala čas. Musela som vymyslieť výhovorku. Obstojnú výhovorku.

„Nuž... zablúdila som."

Ach, áno, výborne. Úžasne. Krásne, ba priam prekrásne a nádherne! Ty tupá, tupá, juj, nadávala som si v duchu. Zablúdila? To naozaj? Bože, keby som aspoň rozmýšľala pred tým, ako niečo vypustím z úst.

Odmietla som zodvihnúť pohľad.

A potom...