Forever Remember

53 ---> Strať sa mi zo života!

Je tu neeeew! :) Nebudem písať ako ma sere že dlho nebola časť! :) Havne komentujte čo najviaaac, lebo čím viac komentárov tým bude skor :) Dakujem že čitate :) :) :) 

 „ Prišiel som kvôli tebe. Myslím si, že dobre vieš že isté veci si my dvaja musíme vyvsvetliť.“ len som odvetil a aj napriek jej pretočeniu očami som vošiel do jej izby. „ Myslela som, že my dvaja nemáme už ani ten najmenší dôvod sa baviť.“ povedala a postavila sa mi tvárov v tvár. „ prečo si dnes bola u mňa? Ako to, že si prišla do môjho domu?“ opýtal som sa bez nejakých okolkov a ona len odbočila pohľadom. „ Ja... Ja.. Chcela som prísť na návštevu...“ koktavo odpovedala a ja som vedel, že je to lož. „ Naozaj? A to len tak? Kayle chodili sme spolu, ľúbili sme sa. A ty si chcela prísť na obyčajnú návštevu? Vieš aké sú moje city k tebe... Prečo? Prečo mi chceš ubližovať?!“ zúfalo som sa spýtala a videl som že ostala azaskočená. „ Ja? Ja že ti chcem ubližovať? To ty! Nikdy som ti neublížila, ani jeden jediný krát! A tvoje city ku mne? Je to presne tak ako som si myslela ked som odchádzala... Hneď po mojom odchode si pobežal za ňou!“ videl som, že sa jej chcelo plakať. Čudoval som sa, pretože ona na slzy nemala dôvod. „ Veľmi sa mýliš Kayle. Neľúbim Jessicu, nič k nej necítim. Chcel som na teba zabudnúť, preto som s ňou. Nič viac v tom nie je.“ povedal som trochu pokojnejšie a ona sa len uchechtla. „ Tak keď si chcel na mňa zabudnúť, prečo si mi písal sprácy tipu aby som sa vrátila, že na mňa stále myslíš a že ma ľúbiš?“ v jej hlase bola zúfalstvo a zároveň hnev. „ Keď som uvidel tú fotku na ktorej sa bozkávaš s tým chalanom pochopil som, že si na mňa zabudla. Preto som chcel zabudnúť na teba jedine preto! Pretože keď si mi v tú noc zavolala a povedala si mi že ma ľúbiš, bol to neopísateľný pocit. Znova som si robil ilúzie. Znova som bol plný nádej. Lenže hneď na druhý deň som zbadal tú fotku a pochopil som, že z tvojej strany to bol len nepekný žart....“ slová som mňa vychádzala a ja som im v tom nevedel zabrániť. Videl som ako po Kayleinej tvári stekajú slzy. Plakala. Potom pokrútila hlavou a sklonila ja. „ Tak mi už odpovedz na otázku. Prečo si tu? A kde máš toho tvojho nového priateľa?“ pokračoval som ja, keďže ona bola ticho. „ Ja nemám priateľa Harry. Nemám nikoho...“ šepla a ja som upriamil pozornosť na ňu. „ Akože nie? Veď tá fotka, ona to...“ bol som zaskočený a potreboval som vysvetlenie. „ On ma pobozkal nasilu. Urobil fotku a potom to zavesil na internet. Nič viac v tom nebolo.“ ten pocit keď som si pomaly ale isto uvedomoval význam jej slov. Nemá nikoho. Bol to len jeho podfuk. Kayle je voľná. „ Prišla si kvôli mne?“ opýtal som sa nahlas, no uvedomil som si že to malo ostať len v mojej hlave. Ona len sklonila hlavu a všimol som si ďalšie slzy ktoré sa jej skotúľali po tvári. „ Na tom nezáleží Harry. Už je to jedno.“ podvihol som jej hlavu aby sa mi pozerala da očí, no ona ju znova sklonila. „ Nie je to jedno, záleží na tom! Naozaj!“ dotkol som sa jej ruky a všimol som si ako sa pozrela na miesto, kde boli naše ruky spojené. „ Chýbali mi rodičia. A Law tiež.“ rýchlo hovorila. V tej chvíli som trochu zosmutnel. „ A kedy si prišla?“ opýýtal som sa. „ Okolo dvanástej...“ šepla a ja som sa zamyslel. „ Takže si hneď prišla a utekala si za mnou?“ keď som si popspájal niektoré fakty, vyšlo mi toto. Naozaj to tak bolo. Len ostala ticho. „ Nič mi neodpovieš?“ pokračoval som ja. „ Nemohla som ťa prísť hneď po ppríchode navštíviť?“ nadvihla obočie a preložila si ruky na prsiach. „ Nie. Nemohla pokiaľ ma nelúbiš...“ čakal som ako zeraguje na toto. „ Nemôžeš to proste nechať tak? Odíď Harry a choď za ňou. Určite ťa čaká...“ znervóznela a posielala ma preč. „ Odpovedz mi. Ľúbiš ma?“ naliehal som a ona sa začala obzerať po izbe. „ Nie je to jedno? Nechajme to tak“ vykrúcala sa. Usmial som sa, lebo vo mne svitla nádej, že ma ľúbi. „ Prosím ťa odíď...“ dodala, prešla k balkónu a pozrela sa z okna. Pomalými krokmi som sa presunul za ňu a pohľadil som ju po vlasoch ako som jej to robil dosť často. Len hlasno vzlykla.