Forever Remember

5 ---> Chémia

Naozaj prepáčte, že včera nebola, no nebola som doma... Snáď sa nehneváte :) Ešte jedna vec, strašne dakujem za to, že posledná časť mala 100 prečítaní! Ste skvelé! Takže znova, ak chcete aby bola zajtra KOMENTS A VOTES! 

__________________________________________________________________

Vzala som si ruksak a uvoľnená som konečne vychádzala zo školy. Nasadila som si slúchadká a myslela som na to, aké bude úžasné, robiť znova to, čo ma baví. „ Ahoj!“ niekto mi vzal slúchadko z ucha. „ Oh, ahoj.“ odzdravila som naspäť. „ Fúha, to je nadšenie že ma vidíš!“ ironicky poznamenal Harry. „ Prepáč. Ahoooj!“ dodala som na ako šťastý prízvuk a on sa pousmial. „ Tak čo dnes večer? Máš nejaké plány?“ oprel sa o dvere svojho auta. „ Učenie, učenie a učenie. Veď vieš že zajtra máme tú ťažkú písomku z chémie.“ pozrela som na svoje nohy, no potom hneď na neho. „ Veď ozaj. Aj ja by som sa učil...“ pozrel sa do zeme. „ Lenže vôbec tomu nechápem. A keďže ty si taká dobrá v týchto predmetoch...“dvihol zrak a usmial sa na mňa. „ Zase? Nechceš to už vzdať? Žiadne RANDE nebude.“ zdôraznila som. „ Ja nechcem rande, chcem len pomoc od....kamarátky.“ postavil sa predo mňa a hladel mi do očí. „ Nebude to rande a ani nič podobné!“ ukázala som mu ukazovák a výhražne som na neho pozrela. „ To by ma ani nenapadlo.“ zahryzol si do pery. „ Zastav sa, vieš predsa kde bývam.“ pousmiala som sa nad tým, že som mu to ani neukazovala ja, obišla som ho a šla som smerom domov.

**

HARRY

A je to tu. Stojím pred jej balkónom a rozmýšlam, že keď si prizná že ju priťahujem, ako sa k nej budem každú noc dostávať. Pohľad mi padol na záhradný strom. To bude ono! To bude to pravé! V duchu som sa usmial. Musím to vyskúšať! Prešiel som k stromu a chytil som konár, aby som zitil či je ten strom pevný. Dvihol som nohu a stúpil som na konár ,vydvihol som sa hore. Áno! Už len niekoľko konárov. Bol som takmer tam, a už mi skoro ruka dotiahla na balkón. Stúpil som na konár, no zrazu niečo chraplo. Nie! Do riti nie! Konár sa zlomil, a ja som nemal kam.nie! To sa niesmie stať! Hovoril som si no bolo neskoro. Na ruke som sa neudržal, a už som len pocítil bolesť chrbta. Či som ja ale debil! „ Halo? Je tu niekto?“ videl som ako niekto vyšiel na balkón. Vedel som že je to ona. Rozhliadla sa a pohľad je j padol na mňa. „ Harry?“ vyvalila oči. „ Áno, som to ja.“ tichým hlasom som povedal a ani som sa nepohol. Bolelo to. „ Ty si?“ ukazovala striedavo na raz na mňa a raz na ten strom. „ Možno.“ potichu som povedal a sykol som od bolesti. „ Pre boha!“ skríkla, a vošla dnu. Ani nie za minútu, som ju videl ako sa vyrútila z dverí na záhrade. „ Si normálny? Či si už načisto potratil rozum?“ obzerali mi všetky časti tela a jemnými dotykmi mi po všetkom prechádzala. Možno si pomyslíte že som šibnutý, ale ja som si jej dotyky užíval najviac, ako sa dalo. „ Au.“ jemne som povedal keď prešla po chrbte, aby si nemyslela, že som nejaká padavka. „Možeš vstať??“ opýtala sa ma a chytala ma okolo pásu aby mi pomohla. Pomaly, ale naozaj pomaly ma vytiahla hore, do jej izby a jemne ma uložila na posteľ. „ Teraz si o mne určite myslíš aký som idiot..“ zadíval som sa na stenu jej izby. Naozaj krásne izby. Celé poschodie mala len pre seba, a nikto ju nerušil. „ Nie..“ vedel som že klame. „ Ale áno, myslíš.“ trval som na svojom.

KAYLE

„ Tak mi úprimne povedz, čo si mám myslieť o tom, keď pozvem ku mne kamaráta, a on namiesto toho aby zaklopal, lezie po strome do mojej izby.“ pozrela som sa von balkónom a následne na Harryho. „ Že to môže spraviť len idiot.“ pozrel do zeme a pokúsil sa posadiť. „ Opatrne....!“ prisadol som si k nemu ešte bližšie, lebo som videla jeho zachmúrenú tvár. Obmotala som mu ruky okolo pása, čiže som mu spevňovala chrbát, aby ho tak nebolel. Dosť zvláštne na mňa hľadel, ba dokonca by som povedala, že takto isto na mňa hľadel v deň, keď som prišla do školy. Zvláštny a tajúplný pohľad. „ Tak prečo?“ opýtala som sa, lebo mi bolo blbé takto sedieť a navzájom sa dívať do očí. „ Je to trápne, a okrem tohto tu teraz... Hm, pádu zo stromu, mne sa ešte rapas pred dievčaťom nestal.“ stále sme sedeli v polohe, že ja som mala obmotané ruky okolo jeho pása a on ich mal voľn spustené. „ No hovor... Toto ma fakt zaujíma, ako môže nikeoho toto napadnúť!“ pobavene som sa tvárila. „ Ja, proste ja...“ odmlčal sa a pousmial sa dole na svoje nohy. „ Chcel som... len to.“ znova sa usmial a zase nedopovedal. „ Dobre!“ povedal si sám pre seba, nahodil kamenný výraz a pozrel mi do očí. Hlboko sa mi do nich zahľadel. Zrazu som pocítila jeho ruky na mojich bokoch, presne tak ako ich tam mám ja. V bolestiach sa pokúsil prisadnúť si ku mne ešte bližšie, no ja som ho stále držala, ako jeho opora. Sedel hneď vedľa mňa, čiže nohy sa mám dotýkali a boli sme pri sebe úplne na tesno. „ Dôvod?“ znervózňoval ma. Jeho prístup, jeho pohyby, proste on celý. „ Chcel som si len nacvičiť, ako budem za tebou chodiť, keď budeme spolu chodiť...“ povedal a ja som sa uchechtla a čakala som čo povie ďalej. No mlčal. „ Akože to fakt?“ dvihla som jeho bradu, pretože sa pozeral do zeme. „ Áno.“ s ľahkosťou povedal. „ TY si blázon...“ zasmiala som sa. „ Nie som, len som zvyknutý mať to, čo chcem.“ jednoducho povedal a zadíval sa na mňa. „ A čo chceš teraz Harry?“ opýtala som sa, no asi som vedela čo mi povie. „ Teba Kayle.“ šepol. Ja som na neho zmätene hľadela. No zrazu som si všimla, že je o kúsok bližšie ako pred chvíľkou. Veď on sa ku mne približuje. Zrak mi skĺzol na jeho pery, ktoré si oblízol a potom hneď do očí, ktoré akurát privrel. Cítila som jeho kučeru na mojej tvári, no v tom som tvár pootočila a on mi dal pusu na líce. „Takže čo tá chémia?“ postavila som sa a vzala do ruky učebnicu. On sykol a smutne sa pozrel do zeme. „ Au, prosím Kayle... Nemohla by si sa vrátiť do tej polohy, v ktorej sme boli pred chvíľov. Vieš, ten chrbát dosť bolí..“ bol herec, vedel hrať a vedel presne aj to, čo na koho použiť. „ Ale už len chvíľku...“ upozornila som ho, lebo som z časti verila že ten pád bolel. Obmotala som ruky okolo jeho chrbra a on spravil to isté. „ A kto bude držať tú knihu?“ opýtala som ho, pri pohľade na jeho ruky, ktoré sa ma dotýkajú. „ Moje ruky sú zamestnané, tie určite nie.“ obránil sa. „ Tak apoň otvor knihu a polož si ju na nohy. Hlavu zamestnanú dúfam nemáš.“ jasne som povedala a čakala som, že pôje po ňu. No spravil opak. Prisunul sa ku mne bližšie, nie to je slabé slovo. Prisunul sa ku mne naviac ako sa dalo, a hlavu si položil na moje plece, a zaryl si ju do mojich vlasov. Ja som privrela oči. „ Viem že sa ti to páči...“ zrazu mi pošepol do ucha, ktorého sa dotýkal perami. Ja som si premietol v hlave ako to asi teraz vyzerá, a dopela som k jedinému záveru. Vyzeráme ako dvaja zaľúbený pubertiaci, ktorý nemajú na práci nič iné, len objímanie sa. „ Nie, len pomáham kamarátovi.“ jednoducho som mu odšepla. „ Viem že sa ti páčim ja.“ šepol znovu. „ Nemusíš to poprierať, cítim to.“ pokračoval. „ Nie, mne sa nepáčia chlapci, ktorý si predo mnou spravia nejaký trapas.“ narážala som na dnešok, a cítila som ako sa usmial. „ To bolo prvý krát!“ obránil sa, a ja som sa pokúsila odtiahnuť. Nedovolil mi to, lebo ma silno držal pri sebe. „ Harry, to už stačí...“ pomaly som sa odtiahla a vzala som do rúk knihu. On s nevôľou ale akceptoval to. Oprela som sa o čelo postele a on si prisadol ku mne. Zvierala som v rukách knihu a on si ruku prehodil cez moje rameno. Len som sa na neho nechápavo pozrela. „ Takto sa viac naučím“ obránil sa. Vedela som, že je zbytočné niečo namietať, pretože som vedela, že nech poviem hocičo, jeho argument bude určite lepší. „ Takže chémia...“ prečítala som mu niečo z prvej kapitoli. „ Skúma rôzne látky, chemici môu robiť pokusy..“ posupne som mu opakovala niektoré látky. „ Takže? Zopakuj...“ prikázala som mu a on sa na to odhodlal. „ Chémia môže vznikať medzi dvoja ľuďmi, ktorý sa navzájom neskutočne priťahujú. Ako napríklad my dvaja.“ dopovedal a ja som znova nevedela čo povedať. Dostáva ma do úzkych. „ Alle... to nie je to, čo som ti čítala ja.“ obránila som sa. „ A chémia vôbec nie je to, čo si povedal ty.“ dokončila som. „ ľudia, alebo niekedy samotný osud môže ľudí testovať, ako dlho vydržia odolávať si.“ znova si to zobral po svojom. „ Máš asi veľa baliacich taktík, čo?“ opýtala som sa, keď som knihu zavrela a položila ju nabok. „ Tomu ver. A to nie je všetko, ešte si ma nepobozkala. Aj tam mám veľa taktík.“ samoľúbo hovoril. „ Harry, ja ťa ani nikdy nepobozkám.“ mikla som plecom. „ Ja ti to pripomeniem, keď ma budeš prosiť, aby som ti dal pusu.“ žmurkol na mňa. „ To sa nestane.“ narovinu som povedala. „ Ver tomu že áno. Ty nemôžeš popriť, že ťa ku mne nič nepriťahuje. Cítim, že áno.... Cítim, že si pri mne nervózna, páčim sa ti.“ dopovedal a pozrel sa na mňa.