Forever Remember

46 ---> Odídem

Naozaj sorry e tak veeeelmi dlho nebola. Ale ja som fakt nemohla... Dáme dohodu. 15 komentárov a bude noovááá !!! :) Súúhlasite?? :) DDúfam že áno! A teraz, prosím názory na Kayle, Harryho a Jessicu. :) Myslíte že budú ešte spolu? že si odpustia? a že sa dozvedia pravdu? :) Pište do komentu!!! :) Som strašne rada za vaše komentááre :) Luuubim vášššš :)

Plač. Slzy. Sklamanie. Pešo som kráčala domov so sklonenou hlavou, na ktorú mi kvapkali kvapôčky dažďa. Ani som nevedela čo spadlo z oblohy, a čo mi padalo z tváre. Sklamal ma! Veľmi! Ako mohol? Naozaj som pre neho bola len bezcenná hračka s ktorou sa pohral a potom ju neveel opustiť? Nič viac?? pri týchto myšlienkach som sa rozplakala ešte viac. Prečo? Prečo to potom tak dlo naťahoval, a nepovedal to čo cíti narovinu? Zahrmelo a zablyslo sa. Zdalo sa mi, akoyb ten hrom zasiahol moje srdce.presne tak som to cítila. Zasiahnuté srdce , ktoré sa už nikdy nebude dať vyliečiť. Sadla som sa na kraj chodníka, teda na múrik a úplne rozmočená som tam len tak sedela. Odídem. Odídem z tohto prekliateho mesta. Navždy.

HARRY

Pomaly som otváral oči. Oslepilo ma denné svetlo, čiže som si ich len pretrel a znova aspoň trochu prižmúril. Kde to som? Bola prvá otázka ktorá ma napadla, keď som sa aspoň trochu zorientoval. Prudko som si sadol, čo som okamžit oľutoval keď mi vystrelila ostrá bolesť priamo do mojej hlavy. Okamžite som sa chytil za hlavu a v tom som sa pozrel na svoje telo. Mal som len boxerky. Túto miestnosť nepoznám... Teda, áno viem kde som, ale prečo? Prečo som v tejto izbe? Snažil som sa zaloviť v pamäti čo i len najmenší náznak ktorý by mi napovedal, prečo som sa tu ocitol. „ No ahój spachtoško.“ otvorili sa dvere a s obrovským úsmevom na tvári vošla Jessica. „ Ty?“ nadvihol som obočie. „ Ja miláčik.“ znova sa usmiala a pobozkala ma. Počkať... Veď ona mi dala vážne bozk! „ Čo to pre boha robíš?“ okamžite som sa odtiahol a ona zostala len na mňa hľadieť. „ Po tej najúžasnejšej noci mi chceš povedať že ti ani nemôžem dať pusu?“ nemo na mňa hľadela a mne aý postupne začal dochádzať význam jej vyslovených slov. Noc? Spolu? Ja a ona? „ O čom to hovoríš? O akej noci?“ bol som zmätený. Strašne zmätený. „ Myslím naše milovanie. Nikdy si nebol taký nežný ako minulú noc...“ žmurkla na mňa. „ My sme spolu spali?“ zhrozene som sa opýtal. Len prikývla. „ Ale ako? Prečo? Veď... ja o tom ani neviem. Nie, to sa nemohlo stať!“ hovoril som prirýchlo a príliž zhrozene. Ako to len poviem Kayle. Kayle! Ja som ale idiot. „ Stalo sa Harry. A ja už viem, že ma ľúbiš. Že to s Kayle bol len tvoj dočasný románik....“ znova ma pobozkala. „ Prestaň Jessica! Ja ľubim len jediné dievča. Kayle!“ zdôraznil som jej to. „ Ona sa toto nemôže dozvedieť! Nikdy sa to nemôže dozvedieť! Inak ju stratím...“ sklopil som zrak a z hlboka som sa nadýchol. „ Neskoro....“ šepla potichu, no ja som to aj tak započul. „ Na čo je neskoro?“ naozaj som nevedel o čom hovorí. „ Kayle to vie. Bola tu, videla nás.“ jednoducho povedal. Len som pootvoril ústa a cítil som ako moje srdce spomalilo. „ kde je?“ vysúkal som zo seba. „ Odišla. Teda presnejšie. Ušla.“ mikla plecom. „ Musím ju nájsť! Je moja! Nesmiem ju stratiť.“ bleskovo som na seba niečo hodil, a vybehol som z hotela. Ja ťa nesmiem stratiť.

KAYLE

Potiahla som kľučku na našom dome smerom nadol, a vstúpila som. Môj život skončil, moje srdce prasklo. Má ešte význam sa snažiť žiť? Nie, nemá. Aj keby som sa akokoľvek snažila nájsť nejaký dôvod na moje prežitie, nenašla by som ho. Existoval len jeden. Volal sa Harry a podrazil mi kolená tak, ako ešte nikto iný pred ním. Bolelo to. Bolelo to všade. Na každom kúsku tela. Vyšla som do mojej izby a prvé čo som urobila bolo to, že som si lahla na posteľ. Celá premočená, celá špinavá, no teraz mi to bolo celkom jedno. Z hlboka som sa nadýchla. A znova a znova. Niečo v mojom vnútri mi zabraňovalo dýýchať. Niečo nechcelo, aby som normálne pokračovala. Podvihla som hlavu a naskytol som sa pohľad do obrosvského zrkadla priamo oproti mojej posteli. Toto som nebola ja. Roztečená riasenka, linka na každom kúsku mojej tváre a make-upe ani nehovorim. Toto zo mňa zostalo. Počula som zavibrovanie. Bol to môj mobil niekde v kabelke. Možno sa mi Law ozvala na moju správu. Bolo prvá varianta ktorá mi napadla, keďže som jej cestou do domu písala, aby prišla. Nechcela som byť sama. Nie teraz. Nahmatala som môj mobil, a keď som otočila obrazovku, len som privrela oči, a cítila ako ma znova zaštípali. Prečo mi volá? Neublížil mi hádam už dosť? Utrela som si všteky mokré miesta na mojej tvári, a hovor som nechala, aby dozvonil. Daj mi pokoj Harry. Prosím ťa. Už prese viem, čo urobím.

HARRY

Nedvíha mi. Možno že nie je pri mobile a o chvíľu mi zavolá naspäť. Snažil som sa upokojovať sám seba, aj keď som tomu sám nechcel veriť. Prosím Kayle! Prosím! Volal som znova, no teraz len odkazovka. Vypla si mobil. Čo teraz? Mám ísť k nej? Áno, musíme sa my dvaja porozprávať!

**

„ Ale mami ja som o tom presvedčená. Úplne. Chcem to.“ celkom čistá, upravená a na oko vyrovnaná som sa rozhodla s ňou porozprávať. „ Ale dcérka. Prečo tak zrazu? Veď sa ti tu páčilo...“ celkom nechápavo sa ma opýtala. „ Nie mami. Naozaj viem čo hovorím. Pôjdem k babke. Som si tým istá.“ uistila som ju. „ Ale čo škola? Čo kamaráti? A ozaj, čo bude s Harrym?“ pri jeho mene, ma pichlo pri srdci. Odvrátila som zrak, pretože som vedela že mi určite nabehli slzy do očí. „ S Harrym to nemá budúcnosť, a kamaráti? Nájdem si noých. Prosím, čo chvíľa budem dospelá. Prosím, dovoľ mi to. Potebujem to.“ teraz som jej už hľadela do očí, aby som bola presvedčivejšia. „ Máš na to nejaký iný dôvod, ktorý mi nechceš povedať?“ jej otázka ma zaskočila natoľko, že som neodpovedala. Jej pohľad pretrvával. Ja som sklonila hlavu, a jemne som prikývla. „ Zajtra pôjdem do školy a porozprávam sa s riaditeľom.“ vtisla mi bozk na líce a ja som okamžite vybehla hore schodmi. Počula som len ako niekto zazvonil pri dverách a ja som sa zvalila na posteľ v mojej izbe.

HARRY

Po nejakom čase sa konečne otvorili dvere. „ Dobrý deň slečna.“ priateľsky som pozdravil jej mamu aj keď som bol hrozne nervózny. „ Harry. Čo tu robíš?“ zazrela na mňa. Prečo zazerá? „ Akože čo tu robím, veď chodím s Kayle.“ čo najjemnejšie som povedal, aj keď to vo mne vrelo. Musela jej niečo povedať. „ Neroziši ste sa? Kayle mi hovorila, že to medzi vami nefungovalo.“ mikla plecom. „ Nefungovalo?“ šepol som si sám pre seba. „ Takže vám povedala že už soplu nie sme?“ modlil som sa, aby to nepovedala. Aby to poprela. „ Niečo také.“ pocit že nechodím s Kayle bol príšerný. Naozaj. „ Prosím vás, mohol by som s ňou hovoriť?“ opýtal som sa. „ Idem hore za ňou. Bude lepšie ak počkáš tu..“ zavrela mi dvere pred nosom, a odišla. „ Prosím Kayle. Len jeden rozhovor.“ zaťal som päste.

**

„ Povedala mi, že sa ide akurát sprchovať. Vraj nemá na teba čas.“ citovala ju. „ Povedzte jej, že sa rozhovoru so mnou nevyhne a tiež to, že ju veľmi ľúbim.“ ona prikývla a ja som sa otočil na odchod. Zrazu som pocítil na svojom líci niečo čudné. Slza? Zotrel som ju, no nepomohlo. Ja plačem.

KAYLE

On bol tu. Chcel sa porozprávať. Určite mi chcel nahovoriť že to nie je pravda, a určite ma chcel len využiť. Nemôžem s ním hovoriť. Do môjho odchodu s ním nesmiem prehovoriť. Nesmiem! Nemôžem dopustiť to, aby som mu odpustila a on sa zo mna znova vysmeje. To nie! Musím si ho vytrhnúť zo srdca, je to jediná možnosť. Bude to ale nesmierne ťažké, pretože ona má veľké miesto v mojom srdci. Ľúbim ho!

**

„ Telefonovala som s riaditeĺom.“ oznámila mi mama. „ A?“ nedočkavo som sa spýtala. „ Môžeš odísť už budúci týždeň.“ oznámila mi. „ ďakujem mami.“ objala som ju. Čakala som že to potrvá dlhšie, čiže som rada. Týždeň. Len jeden týždeň uvidím už Harryho. Posledný týždeň sa na neho budem pozerať. A potom si ho konečne vymažem zo života.

**

Nalíčená, upravená, a vyrovnaná. Taká vyzerám v zrkadle. Skúšam sa usmiať, teda aspoň potiahnuť jeden kútik pier o trochu vyššie, no nejde to. Keby sa dalo nejako pozrieť do zrkadla duše, bola by zo mna len veľká čierna diera. Nič viac. Ešte topánky a vyrážam do školy. Ako sa mu pozriem do očí? Opýtala som sa samej seba. Nepozrieš... odpovedal mi mozog. Pozrieš sa na neho a skúsiš mu dopustiť... odpovedalo srdce. Nie! To neurobím...