Forever Remember

48 ---> Bola to jej rozlúčka

A je tu nováááááá :) Dúfam že sa bude páčiť. Viete prečo tak dlho nebola??? Hmmm?? No lebo nebolo Aspon 15 komentáárov :) NO ale zase musim povedať že niektoré komentáre ma neskutočne potešili :) Naozaj :) SOm za ne strašne vďačnááá :**** NO  a teraz VOTES,KOMENTS :) :) :) :) :) :) A náázory na Kayle a Harryho? Ako to bude? Ostane pri nom? alebo odíde aby zabudla ?? :)

„ A..Ako to myslíš?“ zaskočene sa ma opýtal. „Nijako.“ odvrkla som a otočila som sa mu chrbtom. „ Kayle, prosím. Prečo mi neveríš? Prečo mi neveríš že to je tak ako hovorím?“ pozeral sa na mňa so smútkom v očiach. „ Verím svojim očiam Harry. Videla som to. Tak prosím, odíď.“ ukázala som smerom k dverám. „ Vieš ako to bolí? Vieš ako ma rania všetky tvoje slová?“ jeho sklesnutý pohľad vo mne vyvolával pochybnosti. Pochybovala som, či robím správnu vec. „ Viem Harry. Presne viem.“ zašomrala som si popod nos, ale potichu, aby to nepočul. „ Vieš ako mňa bolel ten pohľad keď si bol s ňou? A to, ako mi povedala že ma len využívaš?“ oči mi slzili a ja som si nadávala za to, že nedokážem byť pred ním dosť silná. „ Využívam? To ti povedala?“ jeho hlas znel presvedčivo, no ja som aj tak vedela že to len hrá. „ Harry prestaň. Otvorene mi to povedz. Je mi to jedno.“ povedala som to najpresvedčivejšie ako som vedela. „ Nie je.“ zvýšil hlas a bol o kúsok bližšie pri mne. „ Inak by si neplakala.“ dodal, a svojim prstom prešiel po mojom líci, po ktorom sa kotúlala slza. Mlčala som. „ Vráť sa ku mne. Dokážem ti, že ťa naozaj ľúbim. Dokážem ti to.“ stále bol bližšie a bližšie a mňa znova jeho slová opantávali. Hľadela som mu do očí a jeho oči sa doslova zarývali do tých mojich. Chcel som presne to, o čo išlo aj jemu. Chcela som to. Odrazu som pocítila jeho mäkké pery na tých mojich a mňa znova zaplavil ten najdokonalejší pocit na tomto svete. Bozkával ma inak ako zvyčajne, teraz tam bolo oveľa viac nehy. Je možné že je až takýto dobrý herec? Naozaj dokáže toto všetko takto perfektne hrať?

„ Kayle bolo mu ťa ľúto a preto ťa nedokázal opustiť keď si sa s ním konečne vyspala. Každý deň sa mi sťažoval, že on už nepotrebuje tvoje bozky, že on chce skutočnú ženu. A pri mne ju vždy našiel.“

Bleskovo som odstrčila Harryho. On na mňa otázne pozeral a popritom si oblízol vrchnú peru. „ Viem že ma ľúbiš. Teraz to viem istejšie ako kedykoľlvek predtým.“ usmial sa. Mlčala som. „ Prosím ťa odíď.“ ukázala som smerom k dverám. „ Teraz keď viem čo ku mne cítiš, budem o teba bojovať. Dokážem ti že si sa mýlila.“ usmial sa ešte raz a už som len videla ako odchádza.

Sadla som si na posteľ, hlavu som vložila do dlaní a začala som plakať. Nie!

O pár dní

Je to tu. Posledný deň. Úplne posledný deň v tomto meste. V tejto škole. Dnes, je všetkému koniec. Zbohom California. Zažila som tu prekrásne okamihy, ale jedno sklamanie ich všetky zotrelo. Nemôžem byť pri ňom. Odídem, a zabudnem.

„ Konečne vyzeráš lepšie.“ objala ma Law. „ Dnes?“ opýtala sa dosť stručne. „ Dnes.“ prikývla som a silno som vydýchla. Sedeli sme v jedálni. Obzerala som sa okolo, všetko toto vidím naposledy. Úplne všetko. „ Si pevne rozhodnutá? Si si istá tým čo robíš?“ chytila ma za ruku a videla som, že ma pohľadom chcela presvedčiť aby som zostala. „ Som“ sebaisto som odpovedala nahlas, aj keď vo svojom vnútri som mala isté pochybnosti. „ Myslíš že sa vidíme naposledy?“ smutne sa opýtala. „ To zase nie. Mám tu rodičov, a keď prídem na návštevu určite ti zavolám.“ žmurkla som na ňu a hneď potom som ju objala. „ Už nie je žiadna nádej, že sa do tejto školy vrátiš?“ s kúskom nádeje sa opýtala. „ Myslím že nie. Pochybujem o tom.“ bolo mi to ľúto, ale bolo to tak najlepšie. „ Z Californie mi budeš úplne najviac chýbať ty.“ šepla som jej a ona sa usmiala. „ Aspoň netáraj...“ zasmiala sa. Nadvihla som obočie. „ A čo on?“ opýtala sa, a hlavou kývla na kraj jedálne. Sedel tam a pozeral sa na mňa. „ On mi chýbať nebude.“ stále som na neho pozerala a on sa na mňa usmial. „ To vieš komu hovor. Ak mám byť úprimná, nezabudneš na neho. Na Harryho sa vraj ťažko zabúda. Veľmi ťažko.“ stále ma držala za ruku a povzbudivo mi ju stisla. „ Nechceš sa s ním porozprávať?“ opýtala sa ma. „ Nie, už nebudem mať čas. Za pol hodinku musím byť doma.“ to bolo prvá výhovorka ktorá mi napadla. Pravda bola taká, že som sa bála, že by ma to zlomilo keby som sa s ním znova rozprávala. „ Tak potom neviem či sa mu vyhneš.“ pozrela sa za mňa a ja som dúfala, že nejde sem. Otočila som sa. „ Došľaka!“ zanadávala som. „ Kayle musím mu povedať že odchádzaš... Musíš“ usmiala sa, objala ma a rýchlo odišla preč. „ Ahoj.“ otočila som sa za jeho hlasom a uvidela som ho tam s tým prekrásnym úsmevom na tvári. Naozaj sa ho definitívne vzdávam? „ Ahoj.“ bola som dosť v rozpakoch keď som ho videla, no nedala som to na sebe poznať. „ Môžeme sa porozprávať?“ opýtal sa ma tak krásne, tak nežne. „ O čom?“ hrala som sa že to neviem, aj keď presne vedela o čom sa chcel baviť. „ Vie že to vieš.“ usmial sa a potiahol ma za ruku smerom na záhradu. Mám mu povedať že ma už neuvidí? Že ani ja neuivdím jeho? Ocitli sme sa na školskej záhrade. Tu, presne tu sme sa prvýkrát videli. „ Ešte ťa to baví?“ z ničoho nič sa opýtal. „ Čo či ma baví?“ nehápala som. „ Trápiť sa. Trápiš mňa, ale viem že trápiš aj seba.“ pristúpil znova bližie. „ Teba baví ešte stále sa o mňa snažiť?“ na oplátku som sa opýtala ja. „ Nechcem ťa stratiť. Si ako konečne dosiahnutý cieľ, ktorého sa nechcem vzdať.“ usmial sa. „ prečo mi hovoríš takkéto veci?“ dojalo ma to. „ Lebo ich chceč počuť. Páči sa ti, keď ti hovorím niečo takéto. Viem to.“ bol o tom presvedčený. Bolo márne hovoriť mu opak. „ Harry, to bolo keď sme spolu chodili. Keď sme tvorili pár.“ znova som poukázala na to, že už nie sme spolu. Zosmutnel. „ Chcem ten čas vrátiť. Chcem aby bolo všetko ako predtým.“ pohladil ma po líci. Ani si nevieš predstaviť ako aj ja Harry. Chcela som mu všetko povedať, no nemohla som. Nemohla som teraz otvárať staré rany. „ Nepôjde to Harry. Viac nie.“ oddialila som sa. „ Budem musieť ísť Harry. Naozaj.“ bola som na odchode, no jeho ruka siahla po tej mojej. „ Ešte niečo. Budeš mi chýbať.. Budem na teba myslieť, až pokým ťa zajtra znova neuvidím.“ nech mi nehovorí tieto veci. Keby on vedel. O bože. „ Môžem niečo urobiť?“ opýtala som sa a on iba neisto prikývol. Hodila som sa mu do náruče a silno som ho objala. Musela som. Naposledy. On bol zmätený, pretože to iste nečakal,, ale po chvíli jeho ruky pristáli na mojom chrbte. „ prečo?“ spýtal sa, keď som sa odtiahla. „ Vždy keď ti budem chýbať, spomeň si na toto objatie. Sľúb mi to.“ hľadela som mu do očí, a videla som, že vôbec nechápe. „ Pochopíš mojim slovám. Len mi to sľúb.“ dodala som. „ Sľubujem. Tak zajtra.“ otočila som sa na odchod. „ A ešte si zapamätaj, že ja sa ťa nevzdám.“ zakričal, čo ma prinútilo aby som sa otočila. „ Budem si to pamätať.“ usmiala som sa, a videla som, ako mi úsmev opätoval. Posledný jeho úsmev, posledný pohľad na neho. Bože môj. Nie. Dal mi bozk. Chytila som sa za pery a premietla som si to znova. Už ma nikdy nikto nepobozká tak ako on.

HARRY

vedel som to. Vedel som že na mňa nezabudla, a že aj napriek tomu, čo jej natárala Jessica ma stále ľúbi. Ľúbi ma tak, ako ja ju. „ Bože prepáč....“ narazil som do nejakej osoby. „ Ou Law. Prepáč.“ znova som sa ospravedlnil. „ Som akýsi nesvoj. A zamyslený.“ dodal som a v jej očiach som uvidel smútok. „ Tiež ťa to tak vzalo?“ opýtala sa ma a ja som len zúžil oči a nadvihol obočie. „ Čo či ma vzalo?“ opýtal som sa , pretože som naozaj nemal poňatia o čom hovorí. „ To že Kayle odchádza.“ sklonila hlavu. „ Kayle čo?“ okamžite som zbystril. Odchádza.Odchádza.Odchádza. Znelo mi to v hlave ako nejaká ozvena. „ Nepovedala ti to?“ zarazila sa a ja som len pokrútil hlavou. „ Takže ma zabije.“ chytila sa za ústa a chcela odpochodovať preč. „ Nie, hovor!“ stisol som jej rameno a nervózne som čakal čo mi ešte povie. „ No proste sa rozhodla odísť. Dnes... Už dnes odíde.“ mal som pocit ako by ma zasiahlo niečo naozaj silné a ja som sa nemohol pohnúť. Pocítil som akúsi úzkosť, ktorej som sa nevedel zbaviť. „ Ale prečo?“ derzorientovane som sa opýtal. „ Kvôli tebe. Musí vraj na teba zabudnúť.“ priznala. „ Už ma nechce? Lebo ak poveš že nie, budem ti oponovať. Cítim že ma stále ľúbi.“ bol som o tom presvedčený. Bol som si takmer istý. „ Aj ja si to myslím Harry. Ale Jessica jej porozprávala dosť veľa vecí a ona teraz so všetkých síl chce na teba zabudnúť. A vie, že ak tu ostane nepodarí sa jej to.“ pokračovala. „ Čo jej narozprávala Jessica?“ zastavil som sa pri tom a opýtal som sa. „ Mala by ti to povedať ona.“ rýchlo povedala. „ Prosím, povedz mi to ty.“ naozaj som bol zúfalý. Chcel som to vedieť. Chcel som vedieť niečo, čo bolo podľa jej výrazu tváre dosť dôležité. „ Povedala jej, že ste už dlhší čas spolu, a že ti je jej ľúto. Že jej nevieš povedať zbohom, a tak sa premáhaš a ťaháš to s ňou aj nadalej.“ nemohol som uveriť jej slovám. Že by bola Jessica až taká zákerná? Naozaj až takto? „ To... Všetko je to lož.“ zaskočene som sa konečne chytil slova. „ Verí tomu?“ pokračoval som. „ Skôr verí tomu čo videla. Videla ťa predsa na vlastné oči ako si s ňou v posteli.“ mrzuto povedala. „ Nemôže odísť! Nemôže!“ cítil som sa tak bezmocne, tak strašne zle ako nikdy predtým. Cítil som, ako mi šťastie uteká pomedzi prsty a ja akokoľvek by som chcel, nemohol by som ho vrátiť späť. „ Viem že to vyznie zvláštne ale ja si nie som istý či sme spolu spali. Ja si to totižto vôbec nepämetám.“ dodal som s nádejou že mi uverí. „ Je jedno čo si myslím ja. Ale úprimne ti poviem, že keby som bola na jej mieste, urobila by som to isté.“ povedala a ja som zvesil hlavu. „ Nemôže to urobiť, ja ju potrebujem. Veľmi.“ hlasno som povzdychol. „ koľko tu ešte bude? Koľko mám času?“ v hlave som mal milión otázok, no vedel som, že nie je časť na všetky nájsť odpovedať. „ Teraz. Ak už neodišla.“ privrela silno viečka a potom ich znova otvorila. „ Nemôže odísť! ja... Musím ju zastaviť. Musím bojovať za našu lásku!“ odhodlane som povedal a vybehol som zo školy rýchlejšie, než som si myslel že dokážem. Musím ju zastaviť. Musím. Nemôže odísť. Prečo sa so mnou nerozlúčila? Prečo nepovedala aspoň zbohom? Kládol som si množstvo otázok, na ktoré mi mohla dať odpoveď len ona.

„ Môžem niečo urobiť?“ opýtala sa.

Hodila sa m do náruče a silno ma objala. „ prečo?“ spýtal som sa, keď sa odtiahla.

„ Vždy keď ti budem chýbať, spomeň si na toto objatie. Sľúb mi to.“ naozaj som nevedel čo povedať.

„ Pochopíš mojim slovám. Len mi to sľúb.“ dodala.

„ Sľubujem. Tak zajtra.“ otočila sa na odchod.

„ A ešte si zapamätaj, že ja sa ťa nevzdám.“ zakričal, som, načo sa otočila.

„ Budem si to pamätať.“ usmiala sa a už jej nebolo.

Pocítil som na svojej tvári slzy. Plakal som. Znova kvôli láske. Znova kvôli Kayle. Vtedy mi niečo došlo. Ona sa rozlúčila, len ja som si to nevšimol.