Forever Remember

16 ---> On si to uvedomí. Čoskoro

Počet komentárov v minulej časti bol úžasný! Tak sa mi to páči! ste dokonaléééé, proste vás milujem! a preto som dnes napisala dlhšiu časť! Viem, že vás to poteší ako mna potešili tie komentáre! A tak chcem vedieť nazory na tuto časť! Čo si myslíte o Haroldovi? Aký je váš názor na Kayle? a čo Louis? Inak, v tejto časti vystupuje a brankár, ktorého určite poznáte! ;) Dobre, vela keciam, užite si časť a prosím KOMNETS & VOTES :) ;)

________________________________________________________________________

 „Si proste BOSS!“ zakričal do mikrofónu podnapitý Jack. „ Ja viem ľudia, viem to...“ samoľúbo som povedal. „ Podľa mňa si idiot Harry!“ priblížil sa ku mne Louis a oboma rukami mi strčil do hrude. „ Mal by si byť rád Louis, chceš ju predsa. Teraz máš voľnú cestu..“ ukázal som smerom, kadiaľ bežala, aby som mu naznačil nech ide za ňou. „ Ani trochu ti nevadí, že si zranil neviné dievča? Ani trochu ti na nej nezáležalo...?“ sklamane a zároveň nechápavo mi hľadel do očí. Všetky pohľady ľudí boli len na nás dvoch a v hale nastalo úplne ticho. Po chvíli rozmýšlania som len záporne pokrútil hlavou. „ Mal som ťa za niečo viac...“ pokrútil hlavou aj on a zišiel dole z pódia.

LOUIS

„ Kayle! Kayle, kde si?“ vybehol som von z tej prekliatej telocvične a keď som stál von, hľadal som ju. Prechádzal som chodníkom, o ktorom som si myslel, že sa ním mohla vybrať, ale nič. Nebola tam. Myslel som si, že sa vrátim naspäť, keď v tom som započul tiché mrnčanie. „ Kayle!“ ustráchane som pribehol k nej. Sedela opretá o múr a s hlavou v dlaniach. „ Čo chceš Louis?“ s plačom sa ma opýtal no ani sa na mňa nepozrela. „ Poď sem!“ pomohol som jej vstať. Podal som jej obe svoje ruky a vytiahol som ju na nohy. Roztečená maskara a uplakané oči... Toto bol strašný pohľad, on ju úplne zničil. Nevládala stáť na nohách, tak som ju nadvihol a vzal na ruky. Svoje ruky si obtočila okolo môjho krku a stále som počul ako plač, aj keď ten plač tlmilo moje tričko, ktoré od nervou zvierala. „ Ja..Lo.ius...Nemôžem prísť takto domov. Proste nemôžem...“ sťažovala sa mi, keď som ju konečne naložil do auta. „ Môžeš kľudne prespať u mňa.“ navrhol som jej a ona len nesmelo prikývla. Po niekoľkých minútach som konečne uvidel svoj dom. Odomkol som, vyniesol som ju do mojej izby a uložil som ju na posteľ. Spala a ani sa tomu nečudujem. Jemne som ju položil, potom som vzal paplón a celú som ju prikryl. Musí si odpočinúť. Ja som prešiel do kúpeľne, dal som zo seba dole to slušné slávnostné oblečenie a obliekol som si svoje obľúbené šedé tepláky. Prešiel som do obývačky a zapol som si telku.

**

„ Haló? Je tu niekto?“ z môjho driemania ma zobudil hlas Kayle. Okamžite som vyskočil na rovné nohy, a pretrel som si rozospaté oči. Moje kroky smerovali do mojej izby, kde som ju zbadal. „ Kayle!“ oslovil som ju a ona sa otočila. „ Môžem použiť sprchu?“ ukázala na svoju tvár a potom na svoje oblečenie. „ Samozrejme...“ prikývol som a z mojej skrine som jej vytiahol moje biele tričko. „ Ďakujem.“ jednoducho šepla a odišla do kúpeľne.

**

„Chceš sa porozprávať?“ hľadel som do jej smutných očí, a premýšlal som ako ju rozveseliť. „ Chceš sa rozprávať o ňom však?“ v jej očiach sa zaleskli slzy. „ Chcem len vedieť, čo ťa najviac zranilo...“ upresnil som. „ Si do neho zamilovaná?“ opýtal som sa na rovinu, aby som poznal čistú pravdu. „ Nie som, našťastie nie som. Ale neskutočne ma zranilo to, čo urobil. ja.. proste som si myslela, že je sám sebou, že sa nič nehrá a že ja... Že sa mu páčim.“ otvorila sa mi a ja som videl ako jej po líci steká slza. Teraz som vedel, že sú slová zbytočné. Nahol som sa k nej a zovrel som ju vo svojom náručí. „ Teraz ti niečo poviem Kayle. Ty si úžasné dievča pre ktoré by veľa chlapcov dokázalo vraždiť. Veľa chlapcov by dalo za teba život, tak sa prosím ťa prestaň trápiť kvôli niekomu ako je Styles. Je to úbožiak že spravil niečo takéto, bolo to veľmi hnusné.“ prenikavo som jej hladel do očí, aby pochopila že to myslím vážne. „ Ďakujem, Louis. Si fakt kamarát.“ silnejšie ma objala. „ A teraz ti poviem jedno. Naozaj Kayle, len jednu jedinú vec.“ chytil som ju za obe ruky a trochu sa od nej vzdialil. Jej oči hladeli len na mňa a čakala čo budem hovoriť. „ Si prekrásna. A ja ti poviem jedno. Nie ty si prišla o neho, ale on prišiel o teba. On sa vzdal teba. A pamätaj si, že ty nesmúť za ním... Chvíľu počkaj a on si uvedomí...“ videl som, ako ju moje slová povzbudzujú. „ Možno...“ šepla. „ Som si istý, že to oľutuje. Oľutuje to čo ti urobil....“ presvedčivo som jej hovoril. „ Prajem mu to. Prajem mu, aby ho niekto zhodil tak, ako to urobil on mne.“ pokojnejšie povedala. „ Sľúb mi jedno... Už nebudeš kvôli nemu plakať.“ z líca som jej zotrel poslednú stopu, ktorá jej tam ostala po slze. „ Už nikdy kvôli tomu hlupákovi nevyroním ani jednu slzu...Ani jednu!“ zdôraznila, a konečne sa usmiala. „ Čo tak ísť dooslavovať Jackove narodeniny? Noc je predsa v plnom prúde, oslava isto pokračuje...“ ja som len udivene na ňu hľadel. „ Asi to nebude dobrý nápad...“ poškrabal som sa vo vlasoch. „ Chceš aby si myslel, že sa kvôli nemu trápim?!“ postavila sa na nohy a rozhadzovala rukami. „ Ja neviem, Kayle. Naozaj neviem.“ úprimne som tam nechcel ísť. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť. „ Čo ak si myslí, že sa teraz kvôli nemu niekde pod perinou zožieram a vyplakávam?“ podľa jej výrazu som usúdil, že si to predstavila. „ Toto predsa dopustiť nemôžeme!“ pri tej predstave som presne videl Harryho. „ Tak idemeee!“ usmiala sa a utekala si znovu obliecť svoje prekrásne šaty, ktoré mala aj predtým.