Prešla cez klubovňu ako zvyčajne a Slizolinčania boli už zvyknutí. Prišla do Dracovej spálne, tento raz tam bol sám a a nakukla mu ponad plece, pretože niečo robil za stolom.
Chlapec ju nepočul, takže pracoval na jeho kresbe ďalej.
Rozmýšlaľ, čo bude robiť, keďže už len týždeň a koniec školského roka ich môže privítať. Nemal čo na robote, tak vytiahol ceruzky a začal kresliť.
Rozmýšlaľ, čo nakreslí, až sa rozhodol nakresliť práve ju. Predstavoval si jej rysy, ktoré boli dokonalé na načŕtnutie na výkres.
Pre kreslenie si vybral jej profil.
Zatiaľ mal len načrtnuté ostatné časti tváre, no bradu a pery mal pomaly dokončene.
Udivene sa pozerala... Nevedela, že Draco vie kresliť. Pozerala sa na neho ešte hodnú chvílu a potichu si lahla na posteľ a vyčarovala patronusa, ktorého k nemu poslala. V moment, keď patronus prešiel po jeho stole, sa obzrel a usmial sa na Chrabromilčanku.
,,Ako dlho si tu?" Spýtal sa a ona sa len uchechtla.
,,Nie dlho," privrela oči a o chvílu cítila, ako sa posteľ prehla.
,,Čo si sem prišla hľadať?" Spýtal sa jej.
,,Videla som, že kreslíš, tak čo keby si kreslil a ja budem zatiaľ meditovať?" Navrhla a chlapec bez protestov prikývol a bez slova sa vydal k stolu.
,,Koľko bude tá tvoja meditácia trvať?" Spýtal sa.
,,Asi tak hodinku, potom pôjdem za Severusom," chlapec prikývol a ona tiež.
Chytila do ruky svoj prútik a začala si ho obracať v rukách. Jej vlasy sa vzniesli a začala čerpať mágiu, pokým sa čierna špirála točila naôkol jej častí tela.
Mala zavreté oči, takže nevedela, že chlapec sa aj so skicárom v ruke premiestnil bližšie k nej a začal ju kresliť.
Bola dokonalá. Tie jej oči žiarili ako súhviezdia. Jej rysy boli súmerné a aj keď mali chyby, boli to tie najkrajšie chyby, ktoré mohlo svetlo dovidieť.
Striasol sa.
Prečo na ňu v poslednom čase myslí týmto spôsobom? Netušil prečo sa mu dostávala pod kožu a úprimne... Nevadilo mu to, pretože táto dievčina bola výnimočná svojim spôsobom, ktorý mala len a len ona.
Kreslil, tieňoval, obdivoval.
A len pár minút po tom, ako dokreslil sa dievča prebudilo z meditäcie.
,,No ukáž, ako si pokročil s kre-" zasekla sa v polovici slova, pretože...
Pretože na stole bola položená kresba, na ktorej bola ona... Pozrela sa na Draca a v ten moment mu vletela do náruče a objala ho najsilnejšie ako vedela.
,,To je úžasné, strašne talentovaný si," povedala a keď sa odtiahla, ani nevedela prečo, ale zobrala mu tvár do rúk a spojila ich pery.
Chlapec bol tak zaskočený, že sa spamätal, až keď sa odtiahla.
V momente, ako pocítila jej žalúdok, ktorý sa stiahol pod náporom búrkových očí, rozhodla sa zmiznúť skôr, ako Draco sa spýta.
,,Ja- ehm... Prepáč, to som nechcela, idem radšej už za Severusom... Ahoj!" Vysypala zo seba skôr, ako stihol chlapec povedať, že mu to nevadilo, práveže naopak...
Jej pery ju hriali dokonca, aj keď odišla. Myslel na ňu, že to spravila a čo to s ním robí.
Obidvaja boli zmätení, no i tak nevedeli dostať úsmev z pier, ktoré pred pár sekundami tvorili celkok.
Kráčala z klubovne tak rýchlo, ako keby jej horela sukňa.
Preboha, čo som to spravila? PRIATELIA ti nič nehovoria Bennettová?
Nadávala si v hlave a ani si neuvedomila, že je už pred Severusovým kabinetom. Vyklopkala heslo a vstúpila dovnútra.
Severus bol za stolom, pozeral do nejakých papierov, ktoré ju úprimne nezaujímali...
,,Čau," pozdravila ho a sadla si do sedačky.
,,Tak o čom si chcela hovoriť?" Premerial si ju očami, prstami si prešla po perách, aby zabudla, čo sa pred chvílou odohralo a pozrela sa na majstra elixírov.
,,Povedz mi, že vieš niečo o tej veštbe, lebo stále som to nerozluštila..."
Vzdychla si a Severus len stŕpol.
Je čas jej to povedať. Takmer má šestnásť a mala by sa to už konečne dozvedieť, pretože... Musí.
,,Madison, musím ti niečo povedať."
Opatrne sa otočil na dievča, ktoré ho skúmalo pohľadom.
,,Dobre, budem ťa počúvať," spojila ich pohľady a majster elixírov prehĺtol všetky obavy.
,,Pamätáš si, keď Remus ti povedal, že sa diví, že nie si v Slizoline, kvôli tvojej matke a tak ďalej?" Chrabromilčanka len prikývla.
Iste že si to pamätala. Kto by na niečo také aj zabudol?
,,Je tu jedna vec o tvojej mame, ktorú by si mala vedieť," povedal a ona len prikývla.
Začala mať strach, čo sa dozvie...
,,Tvoja mama bola bosoráčka. Jednu dobu donášala Voldemortovým sluhom a časom bola prijatá medzi smrťožrútov. Potom sa zamilovala do tvojho otca, tak s tým skoncovala. Dlho sa ukrývali, takmer tri roky, no potom ich našiel. Tušili to, preto hlavne ona trvala na tej neporušiteľnej prísahe, pretože nechcela ťa ohroziť. Je mi to ľúto, že som ti to nepovedal."
Nastalo ticho. Počkať čo?
,,Chceš mi tým vysvetliť, že moja mama bola smrťožrútka?"
,,Áno," prikývol Severus.
Černokňažník mocný pätnásteho roku,
naplní poslanie svôjho rodu.
Zapadlo jej to ako časti skladačky.
,,Dobre a čo ostatné časti proroctva?"
Spýtala sa a Severus vzdychol.
,,Klamala si niekedy Voldemortovi?" Spýtal sa. Nechápala význam jeho otázky, ale prikývla.
,,A bojovala si za Fénixov, aj keď si smrťožrútka?" Opäť prikývla.
,,Tak vidíš," povedal, no jej to stále nedávalo zmysel...
Klamstvá...
Klamstvá...
Och...
Po boku svetlej strany bojuje,
tmavej myseľ zatemnuje.
Všetko zapadalo...
,,A čo ďalej?"
,,Ollivanderové slová... Tieto prútiky sú špecifické pre mocných černokňažníkov, ktorí sú stvorení na boj čiernou mágiou. Pamätáš, nie? A čierna mágia znamená boj. A boj nebezpečenstvo..."
Temnota v prútiku neznamená temnotu vo svete,
no dajte pozor, čo vás stretne.
Och nie...
,,Pre svätého Merlina... Ešte niečo?" Spýtala sa smerom na majstra elixírov, ktorý len pomaly prikývol.
,,Tvoj patronus znázorňuje nielen krv ostatných, ale aj tvoju. Takže to kľudne môže znamenať, že..." nachvíľu sa odmlčal.
,,Vo vojne budeš bojovať za dobro?" Spýtal sa a ona sa len ironicky zasmiala.
,,Iste že áno! Položila by som kvôli tomu aj ži-" zasekla sa, pretože si uvedomila poslednú časť skladačky.
Bojuje za slobodu dobra
Zomrie pri odohnaní zla.
Rázom to všetko dávalo zmyseľ.
,,Budem ho musieť zabiť," šepla Madison a Severus Snape sa v tom momente otočil tak prudko, že ho vlasy švihli do tváre.
,,No ale sama asi nie, nemyslíš?" Povedal jej Severus a ona len hrdinsky vztýčila hlavu.
,,Ak to bude potreba, kľudne aj sama. Je mi to jedno, ale ak nastane vojna, vsadím aj vlastný život, aby som ho porazila," Severus sršal zlosťou.
,,Nemožné!" Zaťal zuby a ona sa v hneve postavila.
,,Všetko je možné!" Zhúkla.
,,Madison, ale ty ho nemôžeš poraziť sama, počúvaš!" Rozčúlený Severus Snape naozaj nemal trpezlivosti nazvyš. Rozhadzoval rukami a pred dievčaťom stál asi pól metra.
,,Tak ma nauč všetko, čo veľký polovičný princ vie a ja ho porazím!"
Rozhodila rukami opäť a majster elixírov len nahnevane skrčil obočie.
,,Naučil som ťa všetko!"
,,Ale isteže nie, Severus! Neklam ma! Viem, že si mi neukázal všetko, počúvaš, neukázal! Takže buď ma všetko naučíš alebo vojnu nevyhráme," povedala prísne a vystrčila bojovne bradu.
Niet cesty späť.
•
Prevracala sa v posteli. Nedokázala spať.
Jej predlaktie ju svrbelo a pálilo. Nie, nebolelo ju to, ale bolo to nepríjemné, nedokázala kvôli tomu spať.
Otvorila svoju skriňu a zobrala si známu žltú mikinu, nad ktorou sa len pousmiala a navliekla si ju.
Potichu sa pozrela na dievčatá a odišla zo svojej komnaty.
Túlala sa po Rokforte a užívala si posledné momenty ako žiačka piatého ročníka.
Najprv zavítala do Núdzovej miestnosti.
Nevyzerala v dvakrát najlepšom stave, no i tak sa pousmiala, keď mala všetky tie spomienky na dlani.
Išla popri dverách Nemocničného krídla a jemne ich rukou pohladila.
Iba jej sa to zdalo, že toto bol poslený z pokojných ročníkov na Rokforte?
Prešla popri Bystrohlavskej klubovni. V živote tam nebola, no i tak sa pousmiala.
Prechádzala chodbami a užívala si to ticho.
Potom prešla okolo veľkej siene.
Nevedela ako sa dostala do žalárov, jednoducho tam bola.
Zastala pred obrazom Slizolinskej klubovne.
Mala by som sa mu ísť ospravedlniť za dnes...
Zišlo jej na um, tak vyhŕkla heslo od klubovne a vstúpila dovnútra.
Klubovňa bola chladnejšia a tmavšia ako inokedy.
Nikto tam nebol, až na jedného chlapca.
Potichu si prisadla k nemu a on sa na ňu len prekvapivo zahľadel.
,,Čo ty tu?" Spýtal sa a ona len mykla plecami.
,,Prišla som sa ospravedlniť," povedala smerom na chlapca a on len prikývol.
,,A komu?" Spýtal sa chlapec a ona len prekrútila očami.
,,Naozaj, Blaise, komu asi? Parkinsonovej asi nie," pokrútila hlavou nad chlapcom a on sa len zasmial.
,,Hovoril o tebe," pozrel sa do jej očí a ona pozdvihla obočie.
,,A čo také?" Pousmiala sa.
,,V celku nič, len to, že si strašne plachá ohľadom spontánnych rozhodnutí," usmial sa a dievča len zaklialo.
,,Asi by som za ním mala ísť, čo?" Spýtala sa a Slizolinčan len prikývol.
Tak sa teda postavila smerom ku schodom.
,,Mad?" Oslovil ju Blaise a ona sa na neho len otočila.
,,Nezraň ho, potrebuje ťa a ty zase jeho. Netvárte sa, že to tak nie je, pretože medzi vami je niečo, čo by ste si mali vyjasniť. Buďte tu pre seba, blížia sa zlé časy a on je bez teba zase ten stratený arogantný chlapec, ktorý sa utápa v žiale a nočných morách, na všetkých len šteká, zazerá a ponižuje ich. Nedovoľ, aby stratil teba a tým zároveň aj samého seba... Buďte tu pre toho druhého," povedal jej smerom Blaise Zabiny a ona zostala len nemo pozerať.
Nikdy si neuvedomovala, aký ten chlapec prežíva život... V jeho dome sídli sám Voldemort a musí ho mať na očiach neustále, byť v strehu, žiť v strachu...
Keď sa spamätala, prikývla a začala stúpať schodami, pričom rozmýšlala nad slovami chlapca, ktorý jej momentálne tak poplietol hlavu slovami, že nemo zastala pred jeho komnatou čakať a rozmýšlať.