Január nepriniesol nič pekné, len ďalší stres a každodennú rutinu. Mel sa musela vrátiť naspäť do práce, zabudnúť na to vylihovanie pred televízorom a myslenie na Jupitera. Okrem neho mala však stále v hlave aj Montyho a jeho posadnutosť. Ako si to mohla doteraz nevšimnúť? Bolo to také očividné!
Vonku bol mráz, no nenasnežilo ani po členky. Rosa na okne sa už dávno vyparila. Keďže si v poslednej dobe odmietala vytiahnuť žalúzie, v izbe mala celý deň úplnú tmu. Tma nikdy nie je dobrá. A už vôbec nie je dobrá pre dievča, ktoré trpelo depresiami. Lenže svoj strach premôcť nedokázala, nevpustila dnu ani kvapku slnka.
Všetko bolo o trochu viac depresívne. Ľudia nemali čas, Heather sa vyparila na lyžovačku s rodinou a Finn odmietal v takej zime vyjsť von. Dom bol tichý. Otec pracoval až kým sa na oblohe objavili hviezdy a babička bola bohvie kde. Všetci sa akoby stratili, vyparili a nestarali sa. A to naháňalo Mel najväčší strach.
V tichu sa pomaly obliekla do práce. Boli štyri hodiny a vonku sa znova zotmelo. Hodila na seba ďalší sveter a vyrazila. Rýchlo prechádzala okolo známych domov, okolo starého stromu, kde sa s Jupiterom naposledy videli a ešte ani nestihla prísť na koniec ulice, tvár už mala vyštípanú mrazom.
Pár minút musela počkať na trajekt do mesta. Všetko bolo mŕtve. Niekto akoby stiahol zvuk na televízori a zostal len obraz. Sedela na malej studenej sedačke za obrovskými sklami a sledovala hýbajúce sa okolie. V centre Manhattanu sa to už hemžilo ľuďmi. Niektorí, čo mierili domov z práce, boli oblečený v sakách a dlhých čiernych kabátoch. Potom tu boli naobliekaný turisti, snažiaci sa nestratiť v dave sami seba. Páry, čo sa smiali a navzájom si zohrievali ruky. A potom tu boli ľudia ako Melvis, ktorí ani do jednej zo skupín nepatrili.
Rýchlo prebehla okolo zlatníctva a drahého butiku na druhú stranu cesty až ku malej budove na rohu. Isaac už bol vo vnútri a Fio obsluhovala pár ľudí za stolmi. Bar otvára o tretej poobede. Keďže vtedy veľa ľudí nechodí, je tu len Fio s jednou ďalšou čašníčkou - brigádničkou, ktorú Mel nepozná. Tá odíde pred šiestou a o šiestej prichádza Mel. Isaac je tu už od piatej a spolu s Mel robí až do polnoci, kedy bar zatvára. Potom sa však musí ešte upratať, takže častokrát odchádza až o pol jednej. Tretina stolov už bola obsadená, a tak sa Mel rýchlo prezliekla, aby mohla Fio pomôcť.
O jedenástej sa bar začal vyprázdňovať. Ľudia pomaly vstávali a odchádzali von do zimy. Fio už dávno odišla a znova tam zostali len Isaac a Mel.
„No čo? Aké boli sviatky?" spýtal sa Isaac, keď v dlhej chvíli spolu čakali, kým posledný pár dopije.
„Eh, spýtaj sa ma radšej niečo normálne," zasmiala sa Mel, „začiatky roka mi vždy dávajú depresiu."
„Prečo?"
„Všetci sa vyparili bohviekam, vonku je poriadna kosa a ja musím byť v práci s takým blbečkom."
„Ha ha," zasmial sa ironicky, no nebral si to k srdcu, „no vážne. Ak budeš potrebovať spoločnosť, som tu kedykoľvek pre teba."
„Balíš ma?" znova sa ticho zachichotala.
„Nie, nie, bože nie," v rozpakoch sčervenali Isaacovi líca, „len mi prídeš akási smutná, tak ti to pre istotu hovorím."
„Vážim si to Isaac, no je to v pohode," kývla hlavou, no dobre vedela, že nie všetko je v pohode. Znova sa jej v mysli vynorila Montyho tvár a otázka, či môže Isaacovi dôverovať. Veľmi by sa chcela poradiť s niekým o svojom probléme, no bol toto ten správny čas? A ten správny človek?
Keď aj poslední hostia zmizli vo dverách, Mel utrela stoly a bar, Isaac pozdvíhal stoličky a spoločne utreli podlahu. Potom si pri bare otvorili sklenený pohár so sprepitným a peniaze si rozdelili.
„Isaac?" po dlhom uvažovaní sa Mel rozhodla s Isaacom poradiť. Veď čo zlé by sa mohlo stať?
„Uhm?"
„Ja...mám taký problém a neviem, čo mám robiť."
„Potrebuješ sa znova niečoho zbaviť?"
„Nie, nie. Ja..." začala, no nevedela ako, „pred nejakým časom...je tu človek, ktorý má o mňa priveľký záujem..."
„Pozri ak ma upodozrievaš, že som do teba zamilovaný, tak si na omyle," zasmial sa Isaac, „môžeme niekam zájsť na večeru, no myslím, že by to nefungovalo."
„Nie, nie!" zvonivo sa rozosmiala Mel a jej smiech zaplnil celý bar, „Vďaka za ponuku, no vynechám to. Proste, je tu niekto, môj sused, u ktorého sme boli na návšteve a zistila som, že...no...má stenu polepenú mojimi fotkami."
Isaac sa na ňu chvíľu mlčky díval. Zodvihol obočie až ku oblakom a ako ryba na suchu otvorila ústa. „Čo prosím?"
„No a ja neviem, čo mám robiť," vzdychla si.
„Ale to je protizákonné, vieš o tom?"
„Viem, lenže..."
„Mala by si zavolať políciu," prerušil ju.
„Nemôžem," znova ticho vzdychla a pohľad jej padol na topánky.
„Ale prečo by si nemohla?"
„Je tu možnosť," v hrdle jej navrela obrovská guča a ona sa premáhala, len aby sa pred Isaacom nezrútila, „je tu možnosť, že na mňa niečo má. Ja, spravila som niečo hrozné, Isaac," hlas sa jej triasol.
„Lenže chceš, aby to pokračovalo? Nie je to stopercentné, že na teba niečo má a nemôžeš sa tomu celú večnosť vyhýbať," Isaac rozprával, zatiaľ čo ona pred ním trocha zahanbená ticho stála, „musíš s ním hovoriť, keď už nezavoláš políciu. Porozmýšľaj nad tým."
Melvis len kývla hlavou. Akoby už nad tým dosť nerozmýšľala. Isaac si ju jemne pritiahol do náručia a veľkými dlaňami jej prechádzal po chrbte. Tak tam stáli dobrých desať minút, až kým sa nerozlúčili vonku a nevybrali sa každý svojim smerom. Isaac k svojmu malému starobylému autu a Mel na vlak na druhú stranu brehu.
Celú cestu mala v hlave tmu. Zo slúchatiek sa jej rinula hlasná hudba a ona sa snažila ignorovať všetko naokolo. Cítila sa pod psa. Kým prišla ku svojmu domu, bolo niečo po pol druhej. Všade bola tma, všetci už určite spali, a tak si len v tichu svojej izby vyzliekla zo seba teplé oblečenie a rozostlala posteľ. Skôr ako si však stihla ľahnúť, ozvalo sa jemné klopkanie, akoby na strop nepravidelne dopadali veľké kvapky vody. Pomyselný dážď na chvíľu ustal, no potom sa ozval zase a častejšie.
Keby nemala zastretú žalúziu, videla by, že jej na okenné sklo dopadajú malé biele kamienky z babkinej predzáhradky. Nehádzal ich nikto iný, ako Jupiter. Od pol jednej ju opretý o strom vyčkával a keď okolo neho bez povšimnutia prešla, rozhodol sa ju prenasledovať.
Keď buchot ani po chvíli neprestal, vytiahla žalúziu a otvorila okno. Do izby jej ako päsť udrela januárová zima. Vonku bola tma ako vo vreci, hviezdy sa na oblohe roztápali ako cukor a začali poletovať vločky snehu. Pri plote stála postava v čiernom, bolo mu vidieť len bledú tvár a nej jemný úškrn. Dlho nerozmýšľala. Zatvorila okno, stiahla žalúziu a zbehla dolu po schodoch.
Premrznutého Jupitera vpustila dnu a on ju potichu nasledoval až do izby. Nevnímal koľko schodov prešiel ani kam zabočili. Díval sa len na jej útle plecia a lopatky, ktoré jej ostro vytŕčali spod ramienok tielka. Jej izbu si predstavoval úplne inak. Myslel si, že steny budú farebné a polepené plagátmi skupín, no to bolo ďaleko od pravdy.
Biely nábytok splýval s bielymi stenami. Jediné tmavé veci boli tiene, ktoré vrhala lampička na nočnom stolíku. Posadila sa na posteľ a počkala, kým sa Jupiter vyzlečie a vyzuje. Sedeli tam ako ying a yang, Mel v bielom tielku a bielych kašmírových pyžamových nohaviciach a Jupiter v čiernych džínsoch a čiernom tričku s potlačou kapely Red Hot Chilli Peppers.
„Čakal som ťa," prelomil mlčanie Jupiter.
„Prepáč, dnes som toho mala veľa a chcela som byť čo najskôr doma."
„Všimol som si," rozosmial sa, no prestal keď si všimol, že Melvis sa nepripojila, „bež si ľahnúť. Určite sa uvidíme inokedy."
„Nie, zostaň tu. Ľahni si. Potrebujem tu mať konečne niekoho. Všetci zmizli. Otec je neustále v práci, netuším kam sa podela babička a nikoho tu nemám."
Obaja si ľahli do postele a zakryli sa veľkou perinou. Nedotýkali sa, ani kolenami. Melvis už driemala, no Jupiterovu prítomnosť stále vnímala a on sa bál čo i len pohnúť a narušiť ten pokoj a mier, čo medzi sebou mali. Sledoval jej dlhé čierne mihalnice a bielu dlaň položenú vedľa tváre.
„Sleduješ ma, keď spím?" spýtala sa v polospánku.
„Nie," zasmial sa, no ďalej sa díval na jej bledú tvár a úzky noštek.
„Klamár," zachichotala sa. Chcela spať, no bola ochotná to odložiť na neskôr len aby sa s ním mohla rozprávať, „som rada, že si ma našiel. Trvalo ti to."
„Prišiel by som skôr, ale vyskytli sa isté komplikácie s rodinou."
„Máš to teda ťažké," zasmiala sa.
„Ale ty to máš ťažie. Si tu sama? Na celý dom?"
„Uhm," kývla hlavou.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?" znova jemne kývla hlavou, oči však držala zatvorené, „Vtedy na Vianoce, keď sme stáli vonku...som mal jednu poznámku. O tvojej mame. Prečo si mi nepovedala, že s vami nebýva?"
„A načo by to bolo? Cítil by si sa ešte horšie a to som nechcela."
„Bolo to odo mňa hlúpe."
„To teda áno," usmiala sa.
„Prepáč."
„V pohode."
„Nechám ťa spať, si unavená."
„Nie, chcem sa s tebou rozprávať, lebo vyjde slnko a ty vyskočíš oknom ako upír."
„Nebolo by to nebezpečné?"
„Si upír, nesmrteľný. Pár metrov ti neurobí problém."
„Aj tak to radšej zoberiem dverami."
„Ak si ochotný stretnúť sa zoči-voči môjmu otcovi..."
„Nemôže byť až taký hrozný."
„A predstav si, že ťa načapá moja babka. Musel by si zostať na raňajky a keď by vyšlo slnko, rozplynul by si sa na popol rovno do svojich cereálii."
„Fakt musíš byť poriadne unavená," znova sa zasmial.
„Som, ale kvôli tebe vydržím."
„To si cením."
„Čo sa vlastne stalo, keď nedokážeš byť cez deň s rodičmi?"
„Uhm, myslím, že sme sa nejako odcudzili. Príliš sa nerozprávame. Väčšina mojich priateľov je online, a tak som sa naučil žiť v noci, aby som si s nimi mohol písať."
„Mal by si si nájsť nejakých reálnych priateľov."
„Mám teba."
„Sme priatelia?"
„Dúfam, že áno."
„Áno."