Niektoré veci, aj keď možno úplne nedôležité či zanedbateľné, si človek pamätá do smrti. Napríklad hodinu histórie, na ktorej učiteľ chýbal a tak ho prišla zastúpiť sestra z kláštora, ktorá na škole učí náboženstvo. Melvis slovo cirkev nikdy priveľa nehovorilo. Boha hľadala veľa krát, no stále zostával len v detských rozprávkach, čo jej otec rozprával keď bola malá. O tých severských však vedela skoro všetko.
No severský bohovia jej práve v tej chvíli nepomohli dostať sa z hodiny až priveľmi prívetivej sestry. Tá našťastie nezačala rozprávať o hriechoch dnešnej mládeže, tak ako to zväčša býva, ale o čase. O čase ako takom, o čase všade okolo nás. O čase, ktorý plynie neuveriteľne rýchlo.
A čas i tak plynul. Bola jar, bolo leto a zrazu koniec prázdnin. Človek by sa aj tešil, že konečne nemusí ísť do školy, no boli tu isté spomienky a problémy, ktoré priam kričali už nie si dieťa! Byť dospelým je ťažšie než sa zdá. Mel o tom vedela svoje a tak dlho nelenila a pripojila sa k svojmu otcovi, ktorý už mesiace hľadal miesto, kde by sa usadil. Lenže nikto nechce muža, ktorý nevie rozprávať po anglicky. Švédčinou v tomto svete nikoho neohúri.
A tak sa rozhodla výjsť z ich suburbie a vydať sa hlbšie do mesta. Tam nechodievala často sama, zväčša mala po boku Finna, Heather či oboch naraz. S tými sa každé ráno stretávala, aby spolu šli do školy, či už metrom, trajektom či autobusom. S Finnom sa pozná celých osem rokov, čo žijú u starej mamy. Hneď na začiatku si padli do oka, no len ako priatelia, pretože ako pred dvoma rokmi vysvitlo - aj keď Melvis to vedela už dávno - dievčatá neboli Finnleyho silná partia. Z ich skupiny bol Finn vždy ten, čo poznal najlepšie vtipy, nikdy sa o názor iných priveľmi nestaral a pravdaže, bol najmúdrejší. Heather sa do ich dvojčlenného gangu dostala až so začiatkom strednej školy, no nikdy sa necítila byť odsunutá. Práve naopak, so svojim šarmom a charizmou prevzala riadenie nad všetkým a automaticky sa stala ich najlepšou kamarátkou.
Mel to neprekážalo. Aj keď i jej nechýbalo sebavedomie a istý druh úprimnosti, nikdy netúžila byť v strede diania. Na rozdiel od Heather nerozprávala tak nahlas a o všetkom, čo jej prišlo na myseľ, premýšľala o svojich skutkoch a viac sa bála robiť rozhodnutia, ktoré by jej mohli zmeniť život. A na rozdiel od Heather, pre Mel čas niečo znamenal. Ako jej priatelia dobre vedeli, Mel sa na svoje digitálne hodinky pozrela cez deň viac ako tisíc krát. Dôvod bol však pre nich neznámy, a tak si z nej len uťahovali. A na to ich tu mala, aby udržovali v jej duši rovnováhu. Finn vedel čo je správne a Heather to, čo je dobré.
Obliekla si niečo krajšie ako len zvyčajný zelený sveter a rifle. Na krk zavesila malý strieborný kľúčik, poslednú vec, čo jej po mame zostala a nasadila si hodinky, ktoré ukazovali dve hodiny poobede. Po dlhej dobe si vzala trajekt namiesto metra, aby si užila výhľad.
Mesto bolo plné ľudí, tak ako vždy. Cesty sa prehýbali pod váhou toľkých áut a ulice hučali ľudskými hlasmi. Ruch veľkomesta bolo jedno z najkrajších vecí v živote Mel. Kedysi s otcom bývali v malom meste na východ od Detroitu. Po slede istej nepríjemnej situácie boli nútený sa presťahovať k starej mame, matke ženy, ktorá ich opustila. No babičkin dom bol oveľa lepší, ako si Melvis predstavovala. Ležal na predmestí najznámejšieho amerického mesta, v tichej ulici, kde domy vyzerali jeden ako druhý, s bohatou zeleňou okolo. Na tej istej ulici bývala aj Heather s Finnom, obaja len pár domov ďalej.
Za tie roky, čo tam bývala, sa zoznámila iba s trochou svojich susedov. A za tie roky, čo tam bývala, sa to miesto nikdy nenaučila volať domov.
Pátrala po niečom menšom, no slušnom, kde by sa cítila bezpečne a spokojne medzi ľuďmi, ktorých stretáva. Preplietala sa pomedzi davy ľudských tiel a hľadala ulice, kde by nebolo tak plno. Našla ich pár no ani jedna z nich neponúkala to čo chcela. A aj keď áno, nemali voľné miesta alebo nechceli dievča, čo práve vyšlo zo školy. Už pochopila, aké ťažké to musí byť pre jej otca - hľadať si prácu. Mnohokrát počula, ako sa o tom so svojou svokrou háda.
Nakoniec našla to, čo chcela. Malý bar na rohu ulice, ktorá nebola ani príliš plná, ani nebezpečne prázdna. Veľké okná ponúkali výhľad na opustenú miestnosť plnú stoličiek a stolov. Nikto vo vnútri nebol, no dvere boli odomknuté a tak vstúpila dnu. Vnútro ponúkalo jemný chládok oproti rozpálenej septembrovej ulici. Drevená podlaha sa jemne leskla a na stene boli povešané staré fotky mesta a jeho stavieb. Bar uprostred miestnosti zíval prázdnotou, len malý strieborný zvonček na kraji linky ponúkal možnosť, a tak Mel opatrne zazvonila.
Prvých pár sekúnd sa nič nedialo a tak skontrolovala čas, až potom sa ozval chlapčenský hlas kdesi za stenou s fľašami plnými alkoholu. Pri bar, kde stála Mel, sa pomaly dovliekol chalan asi v jej veku, nebolo mu vidno do tváre, pretože bol hlboko začítaný no novín, čo držal v ruke a ich zákazníka si vôbec nevšímal. Niečo si zabrblal po pod nos a povedal:
„Ešte máme zatvorené, nevideli ste ceduľu s otváracími hodinami?"
„Uhm...prepáčte, ale mali ste otvorené," jej hlas sa v prázdnom podniku ozýval a tak upútal jeho pozornosť. Zdvihol pohľad od novín a venoval jej falošný úsmev.
„Čo si praješ?" spýtal sa.
„No, uhm," znervóznela. Už si nebola taká istá, či sa jej toto miesto páči, no chcela to aspoň skúsiť. Nadýchla sa, aby nabrala trocha istoty a sebavedomia a spustila: „chcela som sa spýtať, či nemáte voľné miesto. Hľadám si prácu a hneď sa mi to tu zapáčilo, a keďže ste mali otvorené, vošla som dnu."
„Uhm, fajn," vypľul zo seba chalan a kývol k stoličkám, „sadni si, za chvíľu príde tatko a ten to s tebou vyrieši."
Melvis si neisto sadla za jeden zo stolov a zložila si veci.
„Dáš si niečo na pitie?" ešte posledný raz sa ozvalo spoza baru.
Mel len kývla hlavou. Nechcela míňať peniaze na nič zbytočné, keďže sa potrebovala ešte dostať domov. A tak tam len v tichu sedela a prezerala si čiernobiele fotografie okolo seba. Keď chalan znova zašiel do zadnej miestnosti, odvážila sa vstať a niektoré si prezrieť aj z blízka. Lenže prešla pol hodina, hodina a ona stále sedela bez odpovede za stolíkom a regulárne kontrolovala čas na svojom zápästí. Už ju bolel zadok a chytal smäd, no odmietla neznámeho znova zavolať a objednať si. Rozmýšľala, že odíde, no do miestnosti sa vrútil široký muž, ktorý ju vytrhol z jej úvah. Ako víchor prešiel okolo nej bez povšimnutia a zamieril k dverám, kde predtým zmizol jeho syn. Skôr ako však otvoril, zastavil a prekvapene sa otočil k dievčaťu za stolom. Skôr však, ako sa stihol spýtať, zozadu sa znova ozvalo kričanie.
Znova dobehol chalan, ktorého však Melvis mala už plný žalúdok. Tentokrát sa na ňu ani nepozrel. Len kývol k nej hlavou a niečo šepol svojmu otcovi. Ten sa k nej najprv len otočil tvár, o pár sekúnd neskôr už sedel na stoličke oproti.
„Ako sa voláš, mladá?" jeho róbusný hlas sa odrážal od stien všade okolo nej.
„Melvis," riekla ticho.
„Melvis," prehodil si jej meno v ústach a oprel sa o lakte, aby bol k nej bližšie, „Isaac mi povedal, že tu chceš pracovať. Je to pravda?"
Mel len prikývla.
„Už si niekde predtým robila?"
„Nie, tento rok som skončila školu."
„Aha. A si schopná chodiť do roboty večer na čas?"
Znova len prikývla.
„Ako dlho si už hľadáš prácu?"
„Dnes je to prvý deň," odklonila pohľad od jeho prísnych očí a zadívala sa mu bližšie na oblečenie. Na svoj vek - mohol mať tak štyridsať - bol oblečený celkom ležérne. Okolo sivého svetra mal uviazanú čiernu zásteru a matne sa jej zazdalo, že keď prichádzal, mal čierne tepláky.
„No tak slečna, máš šťastie, že sa ťa nič iné nepýtam. Je zázrak, že si si v prvý deň našla robotu. Nastupuješ v piatok večer," vyceril žlté zuby a podal jej ruku. Keď odchádzala z baru, ešte raz ju pozdravil a jeho syn, Isaac, sa na ňu usmial, tento raz úprimne.
Bolo pol piatej, keď sa vracala domov okolo obchodu s oblečením, elektronikou a šperkmi, už si nevšímala ľudí valiacich sa oproti nej. Bola nadšená, prekvapená a trochu vystrašená zároveň. Všetky svoje zvyšné mince minula na cestu späť domov, kde sa zabuchla v izbe a nahlas si pustila jeden zo svojich playlistov.
Keď sa jej otec vrátil domov, nebol nadšený.
„To miesto už dali niekomu inému," povedal skleslo. A tak mu Mel povedala, že ona si našla prácu v bare a že v piatok nastupuje.
„To je krása, kära, že si si našla prácu hneď. To je zázrak."
„Niečo podobné som už dnes počula, pappa."