Rose sedela na obede s knihou v ruke a nevnímala hlasy okolo nej. Jej medené vlasy, ktoré stále stáli a boli kučeravé, sa pohybovali tak, ako hýbala hlavou.
Okuliare si posunula ukazovákom a potom sa nim začala špárať v strojčeku. V hlave si predstavovala hlavnú hrdinku a muža, ktorý sa do nej zamiloval počas toho, ako navštevovala nemocnicu.
Hlavná hrdinka Teresa mala rakovinu pľúc. Každý týždeň k nemu chodila na chemoterapie a snažil sa ju zachrániť. No márne.
Zo začiatku vyzerala ako normálna žena, no po čase chudla. Rakovina jej zabraňovala chuť do jedla a ťažko sa jej stravovalo. Vykašliava krv a strašne kašle. Keď bola jej matka tehotná, bola ťažká fajčiarka.
Keď sa Teresa narodila, jej matka sa to snažila dohnať a preto fajčila čoraz viac a čajtejšie.
Fajčila v jej blízkosti a celý dom, veci, boli napachnuté. Cigaretový dym spôsobil Terese rakovinu.
Nakoniec jej matka zomrela, keď mala Teresa dvadsať.
Zamilovaný, dvadsaťosem ročný doktor nenachádza spôsob ako zachrániť Teresu, a preto sa jej snaží spríjemniť život tak, že jej plní sny.
Dvadsaťpäťročej Terese sa život kráti a ona čoraz viac zamiluváva do človeka, ktorý je jej oporou a naží sa jej pomôcť.
Will robí nemožné, aby ju zachránil. Teresa sa so svojim život vysporiadáva a čaká na svoju smrť. Will nepovedal o svojej láske k Terese a ona o svoje k Willovi.
Jej oči blúdili po malých písmenkách a srdce sa jej rozbúchalo. Zaostrila zrak a rýchlo začala čítať.
,,Dopekla Teresa ! Nehovor, že umrieš ! Čo to nevidíš ? Ja ťa milujem ! Počuješ ?! Robím čo môžem, aby son tvoj prekliaty život zachránil. Snažím sa ti ho aspoň uhľahčiť. Prosím Tes, odvďač sa mi tak, že prestaneš hovoriť, že umrieš, dobre ?"
mokrá slza mu tiekla dolu ovalnou tvárou a zachytila sa na malom strnisku. Teresu pichlo pri srdci.
Dlane dal za jej krk a palcami jej hladkal zaslzavené líca. Jeho dlhé prsty ju príjemne hriali za krkom.
,,Ty ma miluješ ?" šepla a on prikývol. Dívali sa jeden druhému do očí. Fascinovali ju jeho veľké, tmavé oči.
Willova hlava klesa doprava a pomaly, pomaličky sa približoval. Keď nevidela jeho tmavé oči, ale videla, že ich ma zatvorené, zavrela ich tiež. Keď cítila, že jeho pery sa jemnunko dotkli tých jej, prehovorila.
,,Umrieram."
Obaja mali stále zatvorené oči a Will vydal so seba ťažký povzdych, ktorý jej zahrial studenú tvár.
Nepovedal nič. Pritiahol si ju bližšie k sebe a oprel si bradu o vrch jej hlavy.
,,Aj keď zomrieš, ťa budem milovať."
Rose bola v tej chvíli podráždena. Chcela si prečítať konečne ako si povedia, že sa milujú, a keď to prišlo, ona povedala len hlúpe "umrieram".
Čítala ďalej s nádejou, že konečne mu prezradí svoje city, ktoré píše v knihe od začiatku ako ho uvidela.
Medzitým, ako Rose búrlivo čítala, Walter sedel so svojim tímom pri stoloch. Každý deň si ich spoja a on sedí v strede. Hádzal im do úst jedlá a následne grgli. Mnohým by to prišlo nechutné a stratili by chuť do jedla, ale všetci si zvykli.
,,Hodím ti hranolku. Keď ju nechytíš, postavíš sa na stôl a začneš tancovať."
Matt Low si vybral z taniera tú najväčšiu hranolku a ukázal ju Walterovi. Walter sa so samoľúbym úsmevon usmial a prikývol. Bol si istý, že vyhrá. Matt si bol zase istý, že pehrá.
Vyzval ho preto, lebo dúfal, že prehrá a strápni sa. Matt Waltera neznášal. Je to kvôli futbalu. Myslí si, že je najlepší.
Sedel naproti nemu, takže nebol problém mu ju hodiť. Vyhodil ju, lenže preletela cez jeho vysokú postavu a pristála na niekomu na hlave.
Rose zvraštila tvár. Hranolka sa jej zahniezdila na vrchu jej hlavy a stratila sa v kučerách.
Všetci, ktorí sledovali situáciu, sa začali smiať.
Rose urobila grimasu a svoju ruku zahrabla do vlasov. Vybrala z nich Mattovu dlhú hranolku, ktorá bola namočená v kečupe.
Znovu si ruku zahrabla do vlasov a cítila kečup. Totižto, Rose sedela hneď za Waltetom, ale o niečo ďalej.
Rose sa s vážnou tvárou obrátila a jej pohľad ihneď zachytil ten jeho. Na tvári mu pohrával úsmev. Presne do tohto úsmevu sa zamilovala. Žiadny arogantný a povyšenecký úsmev, ale čistý a úprimný. A vedela presne, čo to spôsobilo.
,,Oci ? Koho je to auto ?" S otcom sme hrali karty na verande nášho malého domu. Naproti nám zastavilo biele veľké auto. Otec sa pozrel smerom, ktorý ukazoval môj ukazovák.
,,To je sťahovacie auto. Zdá sa, že máme nových susedov."
Usmial sa otec a hodil kartu s tým, že menil na červeň.
Dúfala som, že to bude nejaké dievča. Nemám žiadnu kamarátku. Stali by sa z nás najlepšie priateľky a boli by sme nerozlúčna dvojka.
Za sťahovacím autom zastavil Mustang. Viem to od otca, pretože otec sa zaujíma o závodenie. Bola som celá natešená. Od nervozity som si hryzla už aj tak malé nechty. Najprv vystúpil muž, potom žena a potom chlapec.
,,Chlapec ?" moja nálada sklesla. Tak strašne som dúfala, že to bude dievča.
Mal na sebe monterky a šiltačku. Otec nereagoval na moju otázku, pretože vedel, že som dúfala, že sa objaví nejaká baba a budeme kamarátky.
Mám dvanásť a ja som nemala a nemám žiadnu kamošku. Možno to bude tými okuliarmi a kvôli tomu, že som baculatá.
Zdiaľky si nás všimol muž a drgol ženu, ktorá stála vedľa neho. Obaja pozreli našim smerom, niečo jej povedal, hľadiac na nás prikývla a s chlapcom sa vydali k nám. Otec sa postavil a ja s ním.
,,Dobrý deň, sme vaši noví susedia. Ja som Richard Devis."
Podali si s otcom ruky.
"Toto je moja žena Eron Davis," otec jej dal pusu na obe líca, čím si zaslúžil od pána Davisa päsťou do ramena. Myslela som si, že sa pobijú, ale začali sa smiať.
"Toto je náš dvanásť ročný syn Walter." Otec mu podal ruku, ktorú prijal. Pán Davis chytil svoju ženu za boky a pritiahol k sebe.
,,Chlape, ty máš silu," povedal otec a všetci sa zasmiali. Potom zavolal mamu, aby prišla k nám. Akurát chystala hranolky so syrom.
,,Tak, toto je moja manželka Lucie Gracia."
Pán Davis urobil to, čo otec jeho manželke. Všetci okrem matky za smiali. Walterova a moja matka sa objali.
"Ja som Dereck Gracia a toto je naša dvanásť ročná Rose," milo sa usmial otec. Walter hádzal po mne pohľady a naši rodičia sa rozprávali.
,,Máš rád hranolky ?"
,,Patria medzi moje obľúbené," povedal a ja som sa potešila, pretože aj pre mňa patrili do priečky obľúbeného jedla.
Som rada, že mama ich dnes robí.
Potom sme boli ticho a stále na seba pozerali. Absolútne som nevnímala našich rodičov.
,,Tak my vám ideme pomôcť potom sa všeci navečeriame. Síce to má byť na obed, ale to hádam nevadí."
Večer okolo ôsmej sme sedeli na verande a jedli. Vonku bola príjemná teplá noc a vláda príjemná atmosféra. Smiech bol hádam počuť o tri domy ďelej.
Zrazu som pocítila ako niečo pristalo na mojej hlave. Zohla som hlavu a z hlavy mi padla hranolka. Pozrela som na Waltera. Nebola som jediná.
,,Walter, ihneď sa ospravedlň !"
Ozvasala sa jeho matka. Zobrala som hranolku, ktorú som dobre namočila do kečupu a hodila jemu do tváre.
Začali sme sa ohadzovať a smiať. Keď nám to už neprišlo vtipné, začali sme sa usmievať. Medzi našimi úsmevmi a večerným rozprávaním som sa zaľúbila.
Nakoniec sa usmiala a hodila mu hranolku do tváre. Presne tak, ako to urobila pred štyrmi rokmi. Nečekala reakciu, akú vykonal. Začal sa smiať. Nie tak, ako vždy. Tentoraz úprimne.
Walter vyskočil na stôl a začal tancovať. Bolo to neskutočne otrasné a Rose sa začala smiať.
Keď si všimla pohľady ostatných, stíchla, pobrala si veci a odišla. No pri dverách sa zastavila a pozrela na tancujúceho Waltera.
Malý úsmev sa jej pohrával na perách. Keď bola preč, Walter sa pozrel smerom, kde sedela predtým. Pri spomienke, ako mu už druhýkrát vrátila úder do tváre hranolkou, sa usmial a tancoval ďalej.
Ten príbeh, ktorý Rose čítala, som si vymyslela.Pôvodne mali mať obaja rakovinu a byť mladí, ale takto sa mi to páčilo viac.Ak sa Vám nepáči, ospravedlňujem sa.Dúfam ale, že časť z časti áno :)