Black Butler One Shots Collection [SK]

Dentist!Undertaker x Child!Reader

Snaha sa cení

(T/M) = tvoje meno
(T/P) = tvoje priezvisko

Neznášal/-a si zubárov.

Pravdupovediac si sa ich dosť bál/-a. Väčšinou to totiž boli starí, zamračení dedkovia a babky, ktorí ťa jednostaj častovali nevrlými pohľadmi a keď sa k tebe priblížili s tými roztrasenými rukami, zvierajúcimi hrôzostrašné nástroje... nuž, veru ti nebolo všetko jedno.

Kvôli tomu, že mali všetci tesne pred dôchodkom sa aj dosť často striedali. A tak tomu bolo i teraz. Mala to byť tvoja prvá návšteva u nového zubára, a hoci si počul/-a, že je celkom mladý, nechcel/-a si si robiť zbytočné nádeje.

Nohy tenké ako prútiky ti voľne viseli vo vzduchu, keďže stolička bola pre teba príliš vysoká. Trpezlivo si čakal/-a, kým zaznie tvoje meno.

,,(T/M) (T/P)!" ozvalo sa onedlho a tvoj žalúdok urobil kotrmelec napriek tomu, že si si ešte pred chvíľou želal/-a, aby si to mal/-a čo najskôr za sebou.

Malými krôčikmi, sprevádzanými šušťaním návlekov, si sa presunul/-a dovnútra a mierne nadskočil/-a od ľaku, keď sa spoza rohu vynorilo vysoké šedovlasé čudo s očami zakrytými dlhou ofinou, ktoré sa na teba zoširoka usmievalo.

,,Ale, ale... kohože nám to sem démoni nesú? No poď ďalej, poď!" pobádal ťa veselo a rukou gestikuloval ďalej do miestnosti.

Čo je to démon? napadlo ti, zatiaľ čo si ho váhavo nasledoval/-a.

Napriek jeho sivým vlasom, zopnutým vo vysokom cope, ktoré sa mu na chrbte kývali zo strany na stranu to skutočne vyzeralo, že nemá viac ako štyridsať rokov.

Jeho bledá pokožka takmer splývala s jeho žiarivo bielym pracovným odevom a pri bližšom pohľade si zistil/-a, že má čierne, nakrátko ostrihané nechty.

S menšími obtiažami si sa vyškriabal/-a na kreslo a v rámci možností sa pohodlne usadil/-a. Musel/-a si vyzerať ozaj vystrašene, pretože na teba po chvíli uprel ustaraný pohľad. Teda, aspoň si predpokladal/-a, že bol ustaraný podľa zvyšku jeho tváre.

,,Nechaj ma hádať. Bojíš sa, však?"

Prikývol/-la si.

,,Hmm..." dal si ruku vbok a prstami druhej si zamyslene poklopkal po perách.

,,Tak čo by sme s tým mohli spraviť? Už viem! Čo keby sme skúsili vystrašiť strach?"

Zmätene si sa zamračil/-a. ,,Vystrašiť strach?"

,,Presne tak! A vieš čoho sa strach najviac bojí?"

Nemal/-a si ani poňatia.

,,Smiechu predsa!"

Prekvapene si pootvoril/-a ústa a pri pohľade na vyškierajúceho sa zubára si reálne začal/-a uvažovať, či by si predsa len radšej nebral/-a tých mrzutých dôchodcov.

Tí ťa aspoň tak nemiatli.

Na druhú stranu, smial/-a si sa rada, tak prečo to neskúsiť?

,,Smiechu?" opýtal/-a si sa zvedavo, aby si ho prinútil/-a povedať viac.

Namiesto odpovede sa ti dostalo krátkeho prikývnutia.

,,Počkaj, nechaj ma premýšľať. Už viem. Vieš prečo dvaja ľudia v noci ležia na zemi a pozerajú sa na hviezdy?"

,,Lebo... je to romantické?" skúsil/-a si.

,,Pretože im ukradli stan!" zvolal nadšene.

Nereagoval/-a si.

,,Nič, čo? Tak skúsime niečo iné," povedal.

Vlastne ti to prišlo celkom vtipné, ale chcel/-a si počkať, čo z neho ešte vylezie.

,,Vieš ako sa hovorí človeku, ktorý si v lete v šortkách sadne na koženú sedačku?"

,,Ako?"

,,Nálepka!"

Tentokrát bolo ťažšie sa nezasmiať, no zvládol/-la si to. Pokúsil sa ťa rozosmiať ešte párkrát, zakaždým s o trochu väčším úspechom, než predtým. Pri poslednom ti kútiky úst máličko poskočili hore, no zdalo sa, že si to nevšimol.

,,Aha, vidím. Nedáš sa lacno," povedal po chvíli takmer uznanlivo a na znak porážky pokrčil plecami.

,,Nuž, urobil som, čo sa dalo. Hádam, že sa pustíme do toho."

Sadol si na stoličku vedľa kresla, odniekiaľ vylovil čiernu látkovú členku, prichycujúc si ňou prekážajúce pramene vlasov a odhalil tak jednak širokú jazvu, ťahajúcu sa krížom cez celú tvár, ale hlavne dve žiarivé žlto-zelené dúhovky. Ešte nikdy v živote si nič také nevidel/-a.

Musel si všimnúť s akým úžasom sa naňho dívaš, pretože na teba zrazu žmurkol, sťa by ti pred chvíľou prezradil nejaké dôverné tajomstvo a vzápätí sa ti obrátil chrbtom, nasadzujúc si rúško.

Následne sa otočil a keď si ho zbadal/-a, vypleštil/-a si oči a z úst ti vyskočilo tlmené zachichotanie.

Jeho rúško malo na sebe nakreslený široký úsmev, takže to vyzeralo akoby sa nonstop vyškieral. Nechýbali mu ani dva veľké predné zuby, vďaka ktorým to celé pôsobilo ešte vtipnejšie. Od tej chvíle si sa snažil/-a zámerne vyhýbať pohľadu naňho, pretože zakaždým, keď si porušil/-a toto pravidlo, musel/-a si sa na ňom smiať.

,,Takže sa mi to predsa len podarilo!" zahuhlal potešene do rúška a z jeho očí si dokázal/-a vyčítať, že sa smeje aj naozaj.

Samotná procedúra bola nepríjemná, avšak cítil/-a si sa pri nej oveľa istejšie a bezpečnejšie ako inokedy. Keď bolo po všetkom a ty si stále ešte trochu roztrasene zliezal/-a z kresla, tvoj nový najobľúbenejší zubár sa k tebe otočil a podal ti lízatko.

,,To máš za to, ako statočne si to zvládol/-la."

Poďakoval/-a si, no potom si sa zarazil/-a a uprel/-a naňho zmätený pohľad.

,,A nesabotujete si týmto vlastnú prácu?" opýtal/-a si sa, narážajúc na dobre známy fakt, že sladkosti škodia zubom.

Chvíľu na teba len bez slova hľadel, až kým to už ďalej nevydržal a rozosmial sa, chytajúc sa za hrudník.

,,Eeeh.. Tak to bolo dobré... To bolo naozaj dobré..." dostal zo seba po chvíli, postrapatil ti vlasy a šiel zavolať ďalšieho pacienta.

Nerozumel/-a si, prečo sa smeje, podľa teba to bola úplne normálna otázka. Napokon si ale pokrčil/-a plecami, strčil/-a si si lízatko do úst a s rukami vrazenými vo vreckách si vyšiel/-la von.

Yours sincerely,
L. V. M.