Dotknúť sa nebies

36. Happy Birthday To ME

Od nášho posledného rozhovoru prešiel už nejaký čas. Či je to lepšie? asi už nikdy nebude. Je čas sa s tým vysporiadať a ísť ďalej. Sebastián tak učinil a znovu sa dal dokopy s Amandou. Či sa naňho hnevám? Jasne. Či mi to nejako pomôže nie. Už sa ani nezamýšľam nad tým ako sa to mohlo stať a či je to vôbec možné. Načo. Jediné čo ma teraz napĺňa a dáva ako tak zmysel môjmu životu je ten malý zázrak vo mne.
     „Prečo si mu to nepovedala?" spýtala sa ma Olívia a tým má vytrhla s môjho zamyslenia.
     „Na čo by to bolo dobre? Môžeme sa o ňom už prestať baviť?" pozrela som smutne na Oli.
     „Máš pravdu prepáč. Ozaj ta oslava je už zajtra, že?" prehodila rýchlo tému.
     „Oslava? Bože úplne som zabudla. Áno zajtra." bože úplne mi to vyfučalo z hlavy.
     „Ty si zabudla na to, že máš narodeniny?" spýtala sa Oli prekvapene. Pozrela som na ňu a prikývla.
     „Tak poď je čas ísť na hodinu. Dnes prezentuješ projekt." ako keby toho nebolo málo.

Zase hodina utrpenia. Hodina s ňou. Vždy ma to viac a viac rozhádže. Dokonca som sa dal dokopy s Amandou aby mi vypĺňala čas a nezbláznil som sa. Nikdy sa z nej poriadne nedostanem. Pre ňu to nebol žiadny problém. Pokojne si tu chodí a tvári sa, že sa nič nestalo. Žije si vo svete svojich ilúzií. Ale už nie dlho. Amanda mi hovorila, že už má vybavené liečenie len o tom ešte nevie. Dúfam že jej tam pomôžu.
     „Slečna Pearce nech sa páči" oslovila ju profesorka. Postavila sa a predstúpila pred nás a za ňou aj ten blbec so širokým úsmevom. Nemôžem ho ani cítiť už toľko krát sme do seba skočili. Musím uznať že ten jej projekt bol skvelý. Vypracovala ho perfektne a bolo vidieť, že hlavne sama. Blbec nevedel odpovedať na žiadnu otázku.
     „Ďakujem bolo to výborné." povedala profesorka a hneď na to zazvonilo. Konečne.

Zas jeden z ďalších zbytočných večerov. Mam oslavovať svoje narodeniny s ľuďmi, ktorých vlastne nezaujímam. Super. Jedine čo ma teší je, že po oslave budem s ocinom. Sľúbil, že príde. Síce nestihne začiatok ale, že sa bude snažiť čím skorej prísť. Navrhol mi či nechcem odísť sním. Je to dobrý nápad ale stále ma tu drží on. Niekde hlboko v mojom vnútri stále žije slabunký plamienok nádeje, že by sa to mohlo zmeniť. Povedala som si síce, že idem ďalej ale čo ak?
     „Za hodinu odchádzame tak nech si nachystaná." nazrela matka do izby skontrolovať či som nezutekala.
     „Dobre" už len si obliecť šaty. Nasadiť falošný úsmev a je to. Choré. Celý tento život v tejto zlatej klietke je chorý. Ale už dlho nie. Dnes mám osemnásť. Som dospelá a konečne môžem o sebe rozhodovať.

     „Nečakala som, že budeš chcieť ísť na tú oslavu." povedala prekvapene Amanda.
     „Prečo?" spýtal som sa.
     „Viem aké ťažké to pre teba celé bolo a určite ešte trochu je." je neuveriteľné aká je chápavá a akou oporou sa mi stala. Dokonca chápe aj to, že zatiaľ nechcem aby sme spolu spali. Ešte nemôžem.
     „To je pravda, ale ja mám teba a spolu to zvládneme." usmial som sa na ňu.
     „Aký ste spolu pekný." vošla do izby moja mama a poprezerala si nás.
     „Veľmi ti to pristane moja milá" Amandu zbožňuje odjakživa.
     „Nechcem vám rušiť ale je čas ísť." upozornil som ich.
     „Tak poďme." Odvetili mi naraz.

Je tu tak dvesto ľudí. Každý sa síce pri mne zastaví akože poblahoželať ale to naozaj iba zo slušnosti. V skutočnosti sa tu len predvádzajú a došli sa najesť predraženého jedla a pitia. Moja matka si to tu užíva. Všetci ju tu ospevujú ako to úžasne zorganizovala.
     „Prepáčte idem sa na chvíľu posadiť." Ospravedlnila som sa ale nikto si ani nevšimol, že som sa od nich odpojila. Posadila som sa ku hlavnému stolu čo je všetkým presne na očiach na miesto mne určené. Náš stôl je plne obsadený až na dve miesta a presne viem komu patria. Ale možno neprídu. Ruch pri dverách ma vyviedol z omylu. Sledovala som ako si to rovno mieria ku mne. Bože je taký krásny. Neviem z neho spustiť oči.