Dotknúť sa nebies

28. Nečakaná návšteva

     „Sofi tento víkend príde môj otec na návštevu. Pôjdeme s ním na večeru. Veľmi rád by som vás zoznámil" usmieval sa na mňa Sebastián.
     „Veľmi rada ho spoznám" usmiala som sa aj ja na neho. Som rada, že to je už medzi nami také ako pred tým. Síce sme si to ešte nevysvetlili ale nechce sa mi to znovu rozoberať. Ja som celú tú udalosť dávno uzavrela i keď moja matka mi to pravidelne pripomína. Zase sa zmenila. Myslela som, že sme ten vzťah vtedy trochu napravili, ale veru nie. To sa asi nikdy nezmení.

A je to tu večera s mojím otcom a Sofiou. Ideme do skvelej reštaurácie. Sofii vyzerá nádherne ako vždy.
     „Si nádherná" pochválil som ju a pobozkal ruku, ktorú mala položenú na mojom kolene.
     „Ani vy nie ste na zahodenie pán Bale." vybuchol som do smiechu.
     „Pán Bale je môj otec." Sofi sa zatvárila pobavene.
     „Naozaj, ale každopádne ani vy nie ste na zahodenie mladý pán Sebastián Bale." Toto je moje úžasné dievča.
     „Ďakujem slečna Pearce. Od vás si toho veľmi vážim." smiali sme sa obaja na plné hrdlo.
Môj otec ju bude zbožňovať tak ako ja.

Sebastiánov otec je úžasný. Už viem po kom Sebastián je. Stále vtipkujú. Už ma až brucho bolí od toľkého smiechu.
     „Ospravedlníte ma, musím si odskočiť." postavila som sa. Obaja sa tiež postavili a ja som sa vybrala na toaletu.
Rýchlo som tu porobila čo treba. Skontrolovala sa v zrkadle a pobrala sa späť aby na mňa dlho nečakali.
Prechádzala som okolo baru keď na mňa niekto zavolal.
     „Sofi?" ten hlas mi je taký povedomí. Otočila som sa a zbadala ho.
     „Scott" nemôžem tomu uveriť. Rozbehla som sa ku nemu a objala ho. Tiež ma objal. Som taká šťastná, že ho vidím po takej dlhej dobe. Neberte to zle. On je pre mňa ako.. Ako otec, ktorého som nikdy nemala. V anglickú mi bol takou veľkou oporou.
     „Bože som taký rád, že ťa vidím. Najprv som neveril, že si to ty až potom ako si vyšla z toalety som zbadal tvoj úsmev a bolo jasné že si to ty." chytil mi tvar do dlaní.
     „Na ako dlho si tu. Uvidíme sa ešte?" dúfam, že áno.
     „Zajtra ráno odchádzam. Som tu len na otočku." zosmutnela som.
     „Teraz sa musím vrátiť na večeru. Je to veľmi dôležitá večera ale keby si chcela môžeme sa vidieť neskôr večer." potešila som sa.
     „Samozrejme budem veľmi rada." napísala som mu svoju adresu na papier.
     „Tak teda večer Sofi" usmial sa a vrátil sa ku ostatným.
     „Tak teda večer." otočila som sa, že sa vrátim ku svojmu stolu ale zadržalo ma nabúranie do osoby stojacej za mnou.
     „Prepáčte" rýchlo som sa ospravedlnila a pozrela na tú osobu. Bol to Sebastiánov otec.
     „Nič sa nedeje. Mala si tu niečo dôležité?" pozrel na mňa spýtavo.
     „Prepáčte, už idem len na toalete bolo viac ľudí. rýchlo som odpovedala a vrátila sa ku stolu. Posadila som sa.
     „Miláčik dnes večer budem s otcom. Nevadí ti to." opýtal sa ma Sebastián.
     „Samozrejme, že nie." išla som mu ešte povedať, že aj ja mám dôležité stretnutie. Ale nestihla som prerušil nás jeho otec.
     „Hotovo, môžeme ísť" nevadí poviem mu to zajtra.

     „Tak si to užite láska" popriala mi, pobozkala ma a vystúpila z auta.
     „Kam to bude teraz?" opýtal som sa otca.
     „Niekam ťa vezmem" naťukal nejakú adresu do navigácie.
     „Inak musím uznať, že toto je veľmi parádne auto." poznamenal.
     „Bol to dar od mamy" nadvihol som ramenami. Ja nie som moc na dráhe veci.
Pokračovali sme ďalej v ceste až kým sme neprišli k novým bytovkám.
     „Kde to sme?" spýtal som sa prekvapene.
     „Kúpil som nám tu byt. Teda skôr tebe a chcem ti ho ukázať." tešil sa otec.
     „Byť?" usmial som sa na otca. To je fakt super. Vystúpila sme z auta a vybrali sa spolu prezrieť.
     „Musím uznať, že je obrovský a nádherný." už sa teším keď ho ukážem Sofii.
     „Naozaj si tak veľmi zaľúbený ako vyzeráš?" spýtal sa ma zrazu otec vážne.
     „Som a veľmi. Ona je to najúžasnejšie dievča na svete." vytiahol som z vačku zásnuby prsteň čo som kúpil pre moju Sofi.
     „Synak si si tým naozaj istý? To je veľký krok!" stále na mňa pozeral vážne.
     „Som" povedal som aj ja vážne.
     „A vieš kde je teraz?" čo to je za otázky? Čo tým ako sleduje.
     „Samozrejme doma. Kde by mala byť?" povedal som mu o niečo namrzenejšie.
     „Vieš v reštaurácii som ju videl objímať sa s mužom v mojom veku. Vyzerali tak.." nedokončil otec vetu.
     „Vyzerali ako čo?" postavil som sa z gauča nahnevaný.
     „To je jedno. Možno som to zle pochopil. Dohodli sa, že večer niekam zájdu. Určite ti to povedala Tak to nie je nič vážne a.." nedokončil vetu lebo som sa zvrtol a odišiel preč. Idem rovno za ňou. To bude určite zase iba nejaké nedorozumenie.
Letel som tým autom ako šialený. Nech som čím skorej tam. Pri ich príjazdovej ceste som videl zaparkované auto a oň sa opierajúceho muža naozaj vo veku môjho otca. Do riti. Zaparkoval som o kúsok ďalej a sledoval z auta čo sa bude diať. Po chvíľke prišla Sofia. Vyobjímali sa na môj vkus až moc. Keď sa ten muž pohol, že nastúpi tvar sa mu osvetlila a ja som spoznal kto to je. Kurva veď to je profesor Collins. Po škole sa šuškalo, že rád „pomáha" mladým dievčatám, ale čo je na tom pravdy neviem. Kurva ja sa asi zbláznim.

Som taká šťastná že Scott je tu a môžeme sa v kľude porozprávať. Tak dlho sme sa nevideli.
     „To nemyslíš vážne on bol cely čas tu." krútil neveriacky hlavou keď som mu vyrozprávala čo sa dialo keď som sa sem vrátila.
     „Je to neuveriteľné však." smiala som sa.
     „Som naozaj rád, že ste znovu spolu." úprimne sa na mňa usmial.
     „Ďakujem ti. Škoda, že nie si.." nepokračovala som viem ako hlúpo to znie ale ak by som si mala vybrať kto ma byt môj otec. Chcem aby to bol on.
     „Že nie som kto? Povedz mi to Sofi." zatváril sa Scott ustarane. Vidíte vždy sa o mňa zaujíma viacej ako moja vlastná matka.
     „Môj otec." povedala som zahanbene.
     „Sofii bol by som najšťastnejší mužom na svete ak by som bol tvojím otcom." zaleskli sa mu oči.
     „Tak ním buď. Prosím." objal ma a pevne stisol. Ešte hodnú chvíľu sme sa rozprávali. Priviezol ma domov a nastal čas lúčenia.
     „Kedy zase prídeš?" spýtala som sa ale nestihol odpovedať pretože pri nás zastavil taxík a z neho vystúpila moja úžasná matka. To čo nasledovalo si ani neviete predstaviť.
     „Abigail? Abigail Kirk?"odkiaľ vie ako sa matka volala za slobodna? Pozrela som na matku a prvý krát v živote som ju videla v šoku a zaskočenú. Vyrazilo mi to normálne dych.
     „Si to ty" pokračoval a chystal saku nej priblížiť. Matka sa prebrala ku životu a znovu nahodila svoj veľkovážený výraz.
     „Nie s niekým ste si ma pomýlili. Mladá dáma a ty domov. Okamžite." prikázala mi. Čo to hovorí veď to je jej meno.
     „Mama ale ty si sa tak volala za slobodna." zamračila sa na mňa a ukázala na dvere.
     „Okamžite chod dnu. Nerozumela si mi!" kričala po mne.
     „Mama?" prekvapene sa spýtal Scott. Pozrela som na neho.
     „Ona je moja Sofia?" tie slová mi rezonovali hlboko v mozgu.
     „Počkať ty si naozaj môj.." nedokončila som pretože ma matka schmatla svojími dlhými nechtami a zavliekla nasilu dnu. Zabuchla zvonku dvere a zamkla. Dosiahla tým, že som sa nevedela za nimi dostať von. Počula som ako po sebe hodnú chvíľu kričia. Zrazu sa auto naštartovalo. To nie on odchádza. Musím to vedieť. Rozbehla som sa do izby. Otvorila okno v kúpeľni a rýchlo ako blesk som prebehla záhradou. Preskočila plot a utekala ku koncu našej príjazdovej cesty. Znie to ako keby som bola super hrdinka ale pokoj ten plot som horko ťažko preliezla. Jeho auto už prichádzalo a tak som skočila do stredu cesty aby zastavil.