Dotknúť sa nebies

9. Rozhodnutie

       „Sofia" prebral ma babičkin hlas. Otvorila som oči a zistila, že Sebastián spí vedľa mňa. Rýchlo som sa postavila a podišla ku babičke. Netvárila sa veľmi nadšene. Prešli sme do kuchyne.

     „Ty si sa úplne zbláznila" hneď mi začala dohovárať.
     „Za dva týždne odlietaš do Ameriky. Vie to?" pokračovala zvýšeným hlasom.
     „Nekrič, nech ho nezobudíš." snažila som sa ju upokojiť. Pozrela na mňa a oprela sa o stôl, za ktorým som sedela.
     „Ty si sa naozaj zbláznila." ešte som ju nevidela v takej zlej nálade.
     „Áno zbláznila, do neho." zakričala som jej na späť. V živote som na ňu nezvýšila hlas. Ona len potriasla hlavou. Oči ma štípali, lebo sa mi do nich tlačili slzy.
     „Prepáčte, asi by som mal ísť" Sebastiánove slová prerušili našu hádku. Ani jedna z nás mu neodpovedala. Keď som slabo prikývla na znak súhlasu, smutne sa na mňa pozrel. Nie, nebuď smutný. Usmiala som sa na neho. Aj on sa jemne usmial a odišiel.
V dome nastalo obrovské ticho. Až kým som sa nerozplakala.
     „Babi, ja ho veľmi ľúbim, som pri ňom veľmi šťastná" rukami som si prikryla tvár a plakala ešte viacej. Pocítila som na sebe babičkine ruky.
     „Ja viem, dieťatko moje, neplač" povedala nešťastným hlasom babi.
     „Prepáč, nechcela som po tebe tak kričať. Za dva týždne budeš musieť odletieť a zlomíš srdce jemu a hlavne sebe Sofi. A ja nechcem, aby si bola smutná a nešťastná." ja viem.
     „Máš pravdu" ale čo ak by bola iná možnosť. V tej chvíli mi to docvaklo.
     „Babička, ja viem čo musím urobiť." utrela som si slzy a usmiala som sa na babičku.
     „Poletím za mamou a presvedčím ju, aby som tu mohla zostať." babi na mňa prekvapene hľadela.
     „Sofi, už raz sme to skúšali a vieš ako to dopadlo." pripomenula mi.
     „Viem, ale neboj, teraz to vyjde." a vysvetlila som jej, aký mám plán.

Kvôli mne sa pohádali. Pevne verím, že si všetko vyjasnia Mrzelo by ma, ak by mali mať kvôli mne vážnejšie nezhody . Vôbec netuším, ako sa nám podarilo zaspať. Vždy na to dávame pozor.
Vošiel som do dedovho domu. Určite nie je doma a hneď zrána vyrazil na hríby, ako to robieval často.
     „Ale, ale mladý pán, teraz sa chodí domov?" prekvapil ma otcov hlas.
     „Otec, ty si sa vrátil." vstal a objali sme sa. Ak by bol už späť mám o starosť menej.
     „Áno, ale iba na pol roka a potom musím ísť späť. Trochu sa to posunulo." celý šťastný som sa na neho usmieval.
     „Sebastián, ale to že pôjdeš ku mame je hotová vec. To stále platí." hneď mi to ozrejmil. Bez boja sa nevzdám a najmä teraz, keď tu mám Sofi. Ani omylom.
     „Chod sa nachystať, odchádzame na dnes domov do mesta. Niekto nás tam už čaká." keď som videl jeho výraz, nemohol som namietať. Predsa, dva mesiace sme sa nevideli. Akurát, že neviem, ako dám vedieť Sofi, že dnes neprídem. No nič, večer ho presvedčím, aby som sa sem mohol vrátiť a zajtra jej všetko vysvetlím. Aj tak má asi čo robiť, aby sa udobrila s babičkou. Vyzerala veľmi nahnevane.

Tak je rozhodnuté, zajtra odlietam do Ameriky. Práve som si kúpila letenku. Mame som to už dala vedieť, je zvedavá, aký mám pre ňu návrh. Musím ešte povedať Sebastiánovi, že tu chvíľu nebudem. Idem ho počkať na naše miesto. To je zvláštne je už neskoro večer a on sa tu ani neukázal, to sa na neho nepodobá. No nič, musím ísť pobaliť veci a nachystať sa. Skoro ráno príde pre mňa taxík.

Ja som vedel, že ho presvedčím, aby som sa mohol vrátiť k dedovi. Hneď ráno pôjdem za Sofi, aby sa nebála, čo je so mnou.

Je tu taxík. Vyniesla som si kufor a rozlúčila sa s babičkou. Vrúcne ma objala a popriala mi šťastný let.
     „Slečna už musíme ísť, inak to nestihnete." Má pravdu, meškám, lebo som sa ešte bola pozrieť na pole, či tam náhodou nebude. Nebol.
     „Dobre, poďme." nasadla som.

Z diaľky som videl pri ich dome taxík a Sofiu ako sa objíma s babičkou. Nie, len to nie. Začal som utekať. Keď sa ku mne blížil taxík, zastal som.

Vidím Sebastiána. Stiahla som okienka a zakričala na neho. Dúfam, že to bude počuť.
     „Ja sa vrátim. Čakaj na mňa."

Taxík pokračoval, tak som sa rozbehol znovu za ním. Započul som Sofiine slová spolu s praskajúcimi kameňmi pod kolesami auta. Čo to povedala? Neveril som vlastným ušiam.
     „Ja sa nevrátim! Nečakaj na mňa!" taxík zabočil a zmizol v diaľke. Mojesrdce v tej sekunde vynechalo niekoľko úderov.