Dotknúť sa nebies

4. Dohoda

Po dvoch týždňoch.

     „Kto to je?" spýtala sa ma babi pri raňajkách. Hneď sa mi začali červenať líca.
     „Kto je kto babi?" tvárila som sa, že neviem, koho myslí. Babička sa schuti začala smiať.
     „Dráha moja, som síce stará, ale poznám, keď je niekto zaľúbený až po uši." ako to dopovedala, začala som sa usmievať od ucha k uchu. Zaľúbená až po uši nie som, ale so Sebastiánom rada trávim svoj čas. Alebo?
     „Taaaak" babička stále čakala na odpoveď. Prekukla ma ako nič. Pretočila som zo smiechom oči.
     „Volá sa Sebastián" babi spravila grimasu že oooo fíííha.
     „Ako si ma prekukla?" teraz sa znovu schuti zasmiala.
     „Dievčatko moje, keď raz budeš mať toľko rokov ako ja a svoju vnučku poznať lepšie ako svoje boty, uvidíš že takéto veci ti neutečú." babička je jediný človek, pred ktorým môžem byť sama sebou a teda ešte pred Trevorom.
Trevor je môj najlepší kamoš. Patrí síce tiež ku zbohatlíkom, ale je úplne normálny, tak ako ja.
     „Len opatrne, nezabudni, že keď skončia prázdniny musíš sa vrátiť domov." Ach. Má pravdu. Čo ak to medzi nami začne byť ešte vážnejšie? Mala by som si s ním pohovoriť, či by nebolo lepšie, keby náš vzťah zostal len na kamarátskej úrovni. Tá predstava sa mi nepáči...Ako vydržím bez jeho blízkosti, jemných dotykov a bozkov? Pri tej predstave som zosmutnela.
     „Ja viem" vzdychla som si. Babi ma pohladila po líci.
     „Sofi vieš, že keby to bolo na mne, tak by si tu so mnou žila celý rok." už raz sme to mame spomenuli a robila z toho obrovské divadlo.
Iba som sa trpko usmiala a pokračovala v raňajkách. Keď sme všetko zjedli. Babi musela ísť k niekomu pomôcť, aj mi hovorila s čím, ale ja u už som bola ponorená vo svojich myšlienkach a samozrejme, že som to nezachytila. Spratala som stôl a umyla riad. Potom som sa rozložila na mäkkej poduške na parapete okna. Musím vymyslieť ako to urobiť so Sebastiánom.

To je zvláštne väčšinou tu už o takomto čase dávno je. Dúfam, že sa jej nič nestalo. Ľahol som si tak ako vždy na deku, ktorú som tu rozprestrel. Dnes na oblohe nie je ani jeden jediný mráčik je nádherne modré. Čo ak už nepríde? Zase ma myšlienky nesú ku nej. Myslím na ňu stále, aj keď nie sme spolu. Bože ja som sa do nej asi zabuchol. To priznanie ma naozaj prekvapilo. Mal by som jej povedať pravdu, že na konci leta odchádzam žiť do Ameriky, ale čo ak už sa so mnou nebude chcieť potom stretávať. Je pre mňa veľmi dôležitá. Ale čo bude keď odídem a nechám ju tu. Zlomím srdce sebe aj jej? Musím to napraviť a povedať jej, že budeme iba kamaráti. Z toľkého rozmýšľania ma normálne rozbolela hlava.

Poviem mu pravdu, že na konci leta odchádzam, že bude lepšie keď budeme iba priatelia, ktorí sa nebozkávajú. My teda spolu nechodíme, hoci to tak vyzerá. Zatiaľ sme sa otvorene nerozprávali o našom vťahu. Preberáme len také ľahké témy nič osobné. Čo je pre mňa dobre. Pozrela som na hodiny. Už sa tu takto trápim tri hodiny je čas ísť za ním.

     „Ahoj" hneď ma pozdravila. Prišla. Posadila sa ku mne.

     „Ahoj" lepšie som si ju prezrel. Vyzerá smutne. Chytil som ju za líce a automaticky bez rozmýšľania som ju pobozkal. Môj bozk opätovala. Hneď, ako som si uvedomil, čo robím, som mal chuť si jenu streliť. Celý čas si tu hovorím ako jej poviem, že budeme len kamaráti a potom spravím toto. Ale ja si neviem pomôcť. Je to silnejšie ako ja.

Tie jeho pery sú pre mňa ako stvorené. Odtiahol sa a zatváril sa trochu smutne. Láme mi srdce, keď ho vidím smutného a to sa mu ešte chystám povedať, že už sa nebudeme viac takto bozkávať. Och.
Pozerali sme sa mlčky jeden druhému do očí. Ja sa v tých jeho úplne strácam. Teraz na slnku vyzerajú dokonca zeleno hnedé.

Sme ticho neviem ako začať. Len sa pozerám do tých jej nádherných a pre mňa najkrajších očí na celom svete.  

No tak, Sofia, už to povedz. Snažila som sa povzbudiť samú seba.
     „Sebastián, musím ti niečo povedať." pozrela som na svoje ruky. Nemôžem mu pri tom hľadieť do očí.
     „Vieš je tu niečo, pre čo nemôžeme pokračovať." začali sa mi trochu triasť ruky. Deje sa to keď prežívam stres. Dokonca som na to mala aj lieky, pretože občas mi to prerástlo až do záchvatu teda veľkého nervového vypätia a potom som mala kolaps. No, to je teraz jedno.

Začali sa jej triasť ruky. Chcel som jej ich chytiť ale..
     „Je tu niečo pre čo nemôžeme pokračovať." znovu som si prehral jej slová v mysli. Úplne mi vypadli moje myšlienky o tom, že áno budeme iba kamaráti. Pocítil som žiarlivosť.
     „Je v tom niekto iný?" tá otázka zo mňa vybehla okamžite. Zrazu som si nevedel predstaviť, že by ju bozkával niekto iný.

     „Čo? Nie, nikto iný v tom nie je. Mám na to úplne iné dôvody." ako ho mohlo napadnúť, že v tom je niekto iný. Ale pokračuj kým máš odvahu.
     „Rada s tebou trávim čas. Si úžasný, len jednoducho nemôžeme byť spolu inak ako kamaráti." ťažko som si povzdychla.
     „Pretože na konci.."

     „Počkaj chvíľu" zastavil som ju v polke vety. Viem, čo chcem urobiť a myslím, že to bude skvelé pre nás oboch.
     „Neuveríš, ale aj ja som ti chcel dnes povedať niečo podobné. Tiež mám dôvody, prečo by sme nemali byť spolu. Ale mám jeden návrh, ak aj po ňom povieš nie, tak to ukončíme." som tu posledné leto, neviem do kedy, tak si to tu jednoducho užijem.
     „Týka sa niečo z tvojich dôvodov týchto prázdnin. Budeš ich celé tráviť tu?"

Prerušil ma skôr, než som mu stihla povedať, že na konci leta sa vraciam domov do Ameriky. Jeho ďalšie slová má zaujali. Aký návrh. Som veľmi zvedavá.
     „Nie prázdnin sa to netýka. Celé ich budem tráviť tu." rýchlo som odpovedala, aby pokračoval.
     „Sofi, čo keby sme sa vykašlali na to, čo bude potom a užili si prítomnosť. Bez sľubov a záväzkov. Netrápili sa, čo by, ak by. Toto bude iba naše leto. Spolu si ho užijeme ako sa len dá."

Teraz som pokračovala ja.
     „Tešiť sa a radovať s prítomnosti toho druhého. Zbytočne nad všetkým nepremýšľať. Bude to naše leto!" to je pravda, užijem si a aspoň budem mať na čo spomínať počas toho ďalšieho náročného roku doma.

     „Dohoda!" povedal som. 

     „Dohoda!" povedala som.