Dotknúť sa nebies

24. Zazvoní zvonec a..

Dni plynuli a nám bolo stále lepšie a lepšie. Na verejnosti sme sa síce tvárili, že nič ale keď sme boli osamote bolo to dokonalé. Konečne je všetko tak ako má.

Amanda →
Nemôžem uveriť že ma nechal. Čo si o sebe myslí. Viem, že už prešla hodná chvíľa ale stále ma to ešte škre. Vyšla som z izby, že pôjdem znovu na manikúru a čo to utratiť do pekelne drahých obchodov, to ma vždy rozveselí, keď som narazila na ňu. Vyšla z izby aj s tým psom na rukách.
„Ahoj Amanda" pozdravila ma z úsmevom na perách. Som z toho v šoku. Nezdravíme sa proste odjakživa.
„Ale, ale a kam že slečna s takou dobrou náladou?" je to naozaj, ale že naozaj čudné. V poslednom čase ma stále dobrú náladu. Za tým niečo musí byť. Veď počkaj.
„Idem s Iris von. Trochu ju vybehať." pche. Znovu sa na mňa viac usmiala a pokračovala preč. Niečo mi tu naozaj nesedí.
Rýchlo som sa nenápadne vybrala za ňou. Nasadá do auta. S malým odstupom nasadám tiež. Musím to robiť naozaj nenápadne.
Už hodnú chvíľu niekam ideme. Asi naozaj ide vybehať tu potvoru pretože na okolí tu nič nie je okrem polí s kukuricou, senom a kadečím iným. Pri najbližšom možnom úseku sa otočím. Aha slečna odbáča. Letmo som pozrela kam a zbadala tam ďalšie auto. Otočila som sa o kúsok ďalej a nenápadne sa približoval ku cieľu. Prišla som ku autám a nikto tu nebol. To druhé auto som okamžite spoznala. Fuj Trevor. Vystúpila som, že predsa len nakuknem čo tu tí dvaja majú za lubom. Pozrela som z poza kukuríc a zbadala ako ten pes pobehuje popri Sofii kráčajúcej ku.. Neverím vlastným očiam. Kráča ku Sebastiánovi. Ten ju privítal bozkom ale nie len kamarátskym. Ty zmija jedna. Chytila som telefón a trasúcimi rukami od zlosti vytočila číslo. Raz to zazvonilo a ozval sa hlas záchrany.
„Áno drahé dieťa?"
„Maminečka tak tomu neuveríš"