Dotknúť sa nebies

13. Keď sa veci rýchlo menia

O pol roka neskôr.

     „Sofi, budeš sa musieť vrátiť domov do Ameriky." povedala babi a vytrhla ma zo snívania.
     „Čo? Prečo?" pozrela som na ňu šokovane.
     „Nehovorí sa čo, ale prosím." jemne ma napomenula.
     Tak teda prosím? Ja nechcem ísť naspäť. Chcem byť s tebou. Ty ma tu už nechceš?" hneď som namietala. Konečne som sa dala ako tak dokopy. Veľký podiel má na tom aj Scott. Asi to vyznie čudne, ale je ako môj otec. A podľa mňa, ma aj on berie tak trochu ako svoju dcéru. Pýtala som sa ho čo sa stalo s jeho dcérou. Povedal mi, že ju nikdy nevidel, jeho tehotná priateľka sa jedného dňa zobrala a odišla, vraj je koniec. Viac o nej nepočul. Neskôr sa v liste dozvedel, že dieťa sa volá Sofia. Naozaj nepochopím, ako toto nejaká žena urobiť. Veď aj on má určite práva.
     „Samozrejme, že ťa tu chcem Sofi, ale teraz nemám na výber. Vieš, konečne majú nový liek na moju chorobu, ale zatiaľ sa iba testuje. Pred určitým časom som sa prihlásila ako dobrovoľníčka a jednou z podmienok bolo, že budem musieť byť určitý čas v nemocnici. Pôvodný termín bol budúci rok, ale ako vidíš, nastala zmena." proti tomuto nemám žiadny argument. Veľmi chcem, aby sa babi vyliečila. A v konečnom dôsledku doma to už nemôže byť horšie. Nejako budem musieť prežiť aj tam. Kapitulovala som. Porazenecky som kývla hlavou. Čo by som neurobila pre moju milovanú starkú, pre moju spriaznenú dušu.
     „Mama už všetko zariadila a v nedeľu odlietaš domov" teda už len tento týždeň a potom späť do Ameriky. Babi ma objala, keď videla že, sa po tejto informácii nezmôžem na slovo. Čakajú ma povinnosti v škole, nahlásiť zmeny a rozlúčiť sa so Scottom. Aj on mi bude chýbať.

Už som pol roka v Amerike a veci sa dosť pohli. Napokon som sa aj po nátlaku mojej matky dal dokopy s Amandou. Je to zvláštne, lebo okamžite po tom sa z nás stali kráľ a kráľovná celej školy. Smiešne ako nás všetci zdravia, Amande sa to ale veľmi páči. Na večierkoch je obdivovaná a patrične si to užíva.
Začal som hrať aj futbal za školu. Chalani z tímu sú fajn, teda až na jedného. Metthew. Veľmi sme si nesadli. Inak povedané je to debil. Amanda tvrdí, že ma berie ako konkurenciu a k tomu je aj žiarlivý. Vraj bol do nej hrozne buchnutý, ale potom si našiel niekoho iného, nejakú zbohatlíčku. Tú som však zatiaľ nevidel. Možno je rovnako hrozná ako on. Bože už hovorím ako Amanda a to sme spolu ledva mesiac.
Vôbec nie je ako ona. Nie, nie, už si celkom ok. Tak na ňu teraz nemysli! Trvalo mi dlho sa z toho dostať.

V škole som všetko vybavila. Veci mám pobalené. Ešte rozlúčka so Scottom. Dohodli sme sa, že si dáme spoločnú večeru a potom ma odvezie domov.
     „Som rád, že si neodišla bez rozlúčky Sofi" usmial sa keď sme dojedli.
     „To by som neurobila" viem totiž aké to je, keď niekto odíde bez rozlúčky. Tak ako on. Nie, teraz nie. Trápiť sa nad tým budeš až potom.
     „Budeš mi chýbať. Keď budem v Amerike môžem sa ti ozvať a dáme si niekde večeru?" spýtal sa opatrne. Bože to by bolo skvelé vidieť tam priateľskú tvár.
     „Samozrejme, budem rada. Ozaj a čo tam budeš robiť?" zase ma premohla moja zvedavosť.
     „Už dlhšie ma prehovárajú, aby som navrhol jednu budovu v Kalifornii. Tak mi napadlo, že je čas realizovať sa aj mimo tohto ostrova." To je úžasné. Asi som Vám nehovorila, že Scott patrí k jedným z najlepších architektov v Anglicku. A vôbec nie je namyslený. To bude tým, že začínal úplne od piky ako mladý chalan bez peňazí. Stále je skromný.
     „To je fantastické." Potešila som sa z novej informácie.
     „Tešíš sa naspäť domov?" ani neviem ako odpovedať.
     „Vieš, ja vlastne ani neviem. Teším - neteším. Ak by boli niektoré veci inak, neodišla by som odtiaľto nikdy, ale babičkine zdravie je pre mňa veľmi dôležité. Nechce sa mi vrátiť do toho pre mňa umelého sveta. No povedala som si, že horšie to už ani tam nemôže byť. Hneď ako skončím posledný ročník strednej, si pobalím kufor a sťahujem sa späť. Nikto ma nebude môcť zadržať." Tú poslednú vetu som nechcela povedať nahlas ale nejako mi to vykĺzlo.
     „Naozaj je to s tvojou mamou až také zlé?" tak to si nevieš ani predstaviť.
     „Naozaj. A teraz bude na koni, pretože sme uzavreli dohodu, že budem plniť všetko, čo bude chcieť, keď sa vrátim. Takže sa budem musieť stať jej dokonalou dcérou." Až ma striaslo, keď som nahlas vyslovila. Čo ma čaká. Naozaj som nerátala s tým, že sa situácia takto vyvinie a ja sa vrátim domov tak skoro. Popravde som dúfala, že už sa tam nikdy nevrátim.
     „To ma naozaj mrzí." Zatváril sa Scott chápavo.
     „To nemusí, neboj ja to zvládnem." Usmiala som sa na neho a potom sme sa pustili do jedla, ktoré nám priniesol čašník.

Amanda je v poslednom čase nervózna, netuším z čoho. Dokonca dnes zrušila kino, hoci som stihol kúpiť už lístky. Nevadí, zoberiem Trevora.
     "Nechápem, prečo je v poslednom čase taká čudná." Trošku som sa mu posťažoval.
     „To preto, že je to Amanda." Podľa mňa ju nemá príliš v láske. A zrejme je to vzájomné.
     „Asi sa znepokojuje kvôli oslave narodenín, ktoré ma budúci týždeň. Chce, aby všetko bolo dokonalé" Snažil som sa ju obhajovať.
     „Niekedy mám pocit, že mi hovoríš o úplne niekom inom." Vybuchol do smiechu.
     „Prečo myslíš" pozrel som na neho nechápavo.
     „Pozri, ona je jednoducho kráľovná školy od prvého dňa, čo prekročila jej prah. Pri tebe sa síce zmenila, ale ja jej to moc nežeriem. Je úplne iná ako moja Fifi." Musím sa priznať, že mi chýba viacej ako som čakal. Keby teraz počula, ako som ju nazval, dostal by som zaucho. Nemá rada, keď ju tak volám, ale mne to príde zlaté. Všimol som si, ako prekvapene na mňa pozrel Sebastián. Nakoniec zapískal v údive.
     „Pozrime sa. Tvoja Fifi? Kto to je." Zasmial sa.
     „Fifi je moja najlepšia kamarátka. Neboj, stále mám radšej chlapcov ako dievčatá. Ale ak by som si niekedy musel vybrať dievča, bola by to ona." A viackrát som na neho zažmurkal.
     „Ejha a prečo ju ešte nepoznám? Naozaj by som ju rád spoznal." Pozrel na mňa radostne. Tomu verím, určite by sa mu páčila.
     „Teraz to nie je možné, je na výmennom študijnom pobyte." Viac mu nemusím hovoriť a už vôbec nie to, že tam išla za svojou láskou. Ktovie ako sa má. Keby nemala stále vypnutý mobil, tak by som sa aj niečo dozvedel.
     „Škoda. Tak a sme tu." Sebastián zaparkoval svoje nové auto rovno pred vstupom do kina. Super aspoň to potom nebudeme mať ďaleko. Zasmial som sa. Spomenul som si ako ho dostal od svojej matky a nechcel ho. Šialenec.

     „Ľúbim ťa, babička, budeme stále v spojení dobre." Lúčila som sa s ňou, lebo vonku už na mňa čakal taxík, ktorý ma viezol na letisko.
     „Samozrejme, budeme, aj ja ťa ľúbim dievčatko moje. Drž sa mi tam." Naposledy sme sa pobozkali a ja som nastúpila do auta. Počkala som, kým zájdeme z dohľadu a potom som už prestala zadržiavať slzy.