Dotknúť sa nebies

3. Je tu

Hneď, ako som sa zobudila, som mala úžasnú náladu. Vykotúľala som sa z postele, ponaťahovala sa, spravila si rannú hygienu a už, už som bola na odchode, no vtom ma zastavil babičkin hlas.
     „Kamže, kamže mladá dáma?" pozerala na mňa spýtavo.
     „Idem sa trochu poprechádzať babi" usmiala som sa na ňu a pobozkala ju na líce.
     „A raňajky?" raňajky to slovo už ani nepoznám.
     „Nie som hladná" ajaj babi práve prižmúrila oči.
     „Pozri sa na seba. Si kosť a koža. Bez raňajok sa nikam nepôjde." pokrútila hlavou, aby to bolo jasné.
Je pravda, že som v poslednom čase schudla, ale nemôžem za to, že z celej situácie u nás doma mi je priam na vracanie. A čo je úplne choré, matka ma dokonca pochválila za to, aká chudá som. Vraj tučné to nikam nedotiahnu. S Amandou stále držia nejakú diétu. Niekedy mám pocit, že Amanda je jej dcérou viac ako ja. Teda ja som o tom presvedčená.
Potriasla som hlavou, aby som tie myšlienky vyhnala z hlavy.
     „Nič sa ty neboj, babi, sa o teba dobre postará a hneď budeš mať aj zdravšiu farbu." postavila sa rovno ku sporáku a začala niečo variť.
Po pár minútach sa v kuchyni začala šíriť taká úžasná vôňa, že som zrazu bola naozaj hladná.
Začala jedlo postupne pokladať na stôl. Omeleta s domácich vajec, fazuľa, opečené hríby a samozrejme správne chrumkavá slanina.
     „Skoro som zabudla na opečené toasty" a vrátila sa po ne ku sporáku.
Keď zbadala, ako mi tečú sliny až po zem, spokojne sa usmiala.
     „Aby som nezabudla, tvoj čaj" pravý anglický čaj s mliekom nikto ho nevie urobiť tak, ako ona.
     „Ďakujem si tá najúžasnejšia. Dobrú chuť." a pustila som sa do toho. Mňam je to neuveriteľne chutné.
Po desiatich minútach boja som zjedla tak polku. Uf.
     „Asi prasknem" pohladkala som si po vypučenom bruchu. Takto nikam nezájdem musím si chvíľu oddýchnuť.
     „Choď sa rozvaliť pod strom bude ti tam fajn." to aj urobím hoci by som chcela ísť za Sebastiánom, ale momentálne toho naozaj nie som schopná.
Rozvalila som sa pod stromom na lavičke a začala tráviť tie výdatné raňajky.

Dúfal som, že tu bude... ale zatiaľ nie je a to je už jedenásť hodín dopoludnia.
A čo ak nepríde, čo keď som ju tým bozkom odplašil. Ale nemohol som si pomôcť. Niečo ma k nej strašne priťahuje. Tie jej oči sú ako nebo pri svitaní, úplne sa v nich strácam.
Započul som nejaký šum tak som sa zodvihol. Možno už ide. Ale kde to len vietor pohol lístím kukuríc. Znovu som si ľahol a pozeral hore na nebesá. Niekedy sa musíme rozbehnúť, aby sme videli kto za nami pobeží. Niekedy musíme hovoriť tichšie, aby sme si všimli, kto nás v skutočnosti počúva. Niekedy musíme urobiť krok dozadu, aby sme videli kto je na našej strane. Niekedy musíme urobiť nesprávne rozhodnutia, aby sme sa presvedčili, kto zostane s nami, keď už je všetko stratené..

     „Pozri sa na seba, prečo nemôžeš byť ako Amanda. Všetko ti vadí." kričí na mňa matka.
     „Nevadí mi všetko, len sa mi jednoducho na ten večierok nechce. Nemám chuť sa pozerať na tých snobov. Aspoň jeden víkend chcem ostať doma." snažila som sa jej v kľude vysvetliť.
     „Ani omylom musíme tam byť, inak nás ohovoria a to teda nie."
     „Maminečka kľud, nerozčuľuj sa pokazíš si make-up." upokojoval ju Amanda.
Zrazu ma schmatli a začali ma mazať make-upom a rôznymi líčidlami. Keď konečne prestali, uvidela som sa v zrkadle a vyzerala som hrozne. Smiali sa ako šialené. Prudko som otvorila oči. Srdce som počula až v ušiach.
Bol to sen. Len zlý sen. Zaspala som. Koľko je hodín.
     „Babi koľko je hodín?" zakričala som na ňu.
     „Šípková Ruženka už je hore? O päť minút pol tretej." Čože? už toľko? Okamžite som vyskočila na nohy. Určite si bude myslieť, že som sa na neho vykašlala.
     „Počkaj a obed?" spýtala sa ma babi.
     „Ešte stále som plná z raňajok, idem sa prejsť. Neboj nebudem dlho." tu druhú vetu som jej už kričala z diaľky. Musím sa poponáhľať. Ešteže to do poľa nie je ďaleko. Čo, ak tam nebude, a čo ak ho vôbec neuvidím. Sama nerozumiem tomu, ako je možné, že je pre mňa taký dôležitý, veď sme sa videli iba dva krát. Konečne som tu. Vbehla som do poľa rýchlosťou blesku, dych mi už vôbec nestačil. Nikoho tu nevidím a to som už skoro v strede.
BUM. Pristála som na niečom mäkkom. Teda niekom.
Je tu! Sebastián je tu. Srdce mi radostné nadskočilo.