"I was told"

Chapter Twenty-seven

„Je čas, Louis," vyhlásil Harry, keď sa vrátil dnu z terasy ich domu. Zatvoril dvere. Aj po tme rozpoznal Louisovu postavu. Postavil sa pred neho, pozrel sa mu do očí, ktoré odrážali svetlo mesiaca v splne.

Bolo neskoro večer, dvojica čakala, kým sa nezotmie a kým nebude vzduch čistý. Konečne sa dočkali toho momentu a Louisa sa prvý raz za celý ten čas zmocnil strach.

Chytil Harryho za ruky a pozrel sa hore, do jeho očí. Strach v tých Louisových bol očividný, Harryho zelené sa snažili nižšieho chlapca trochu upokojiť.

„Zvládneme to, Louis," ubezpečil ho Harry.

„Harry, chcem, aby si šiel s Elizabeth a maličkou," vyhlásil Louis. Jeho hlas znel pevne a presvedčene, aj keď sa tak necítil.

„Nemôžeš to všetko urobiť dám, Louis," zašepkal Harry.

„Harry, mal by si vedieť, že mi práve teraz je úplne jedno, čo povieš. Nechcem ťa vystaviť nebezpečenstvu. Teba ani nikoho iného. Pôjdete s Olim k lietadlu, stretneme sa tam, keď skončím," povedal Louis.

„Louis, nenechám ťa urobiť to samého. Neodpustím si, ak sa ti niečo stane. Čokoľvek. Louis, idem s tebou," vyhlásil Harry.

„Nikam so mnou nejdeš, Harold!" okríkol ho Louis, no v tom okamihu to oľutoval. Harry sa mykol a odvrátil sa od Louisa.

„Prečo sa tak správaš?" spýtal sa ho louis.

„Prepáč, Harry, ja... Vieš, že ťa chcem len ochrániť. Nechcem aby sa ti niečo stalo. Ak... Ak nájdu mňa, vezmú to normálne, lebo porušujem nadriadeného príkazy stále. Neviem, čo by mi urobili tentokrát. Harry, ja len nechcem aby sa ti niečo stalo. Nechcem, aby ti ublížili, keď ťa nájdu. Harry, tvoj život... Tvoj život má pre mňa väčšiu cenu ako môj vlastný. Ak do polnoci neprídem, odletíte bezo mňa. Pilot má pokyn odletieť o pol noci alebo keď mu to príde Oliver povedať. Rád by som to do polnoci stihol. Choď, Harry. Vaše veci už sú tam. Už choď. Choď tam, s Elizabeth a našou malou a počkajte tam na mňa," prikázal mu Louis.

„Ale čo ak ťa chytia? Nechcem ťa stratiť, Lou. Nemôžem bez teba žiť," zdôraznil Harry.

„Neviem, čo sa stane, ak ma dostanú. Nemysli na to. Ani ja na to nebudem myslieť. Neboj sa, miláčik. Dostanem sa k tebe v bezpečí," louis sľúbil, hladkajúc Harryho tvár.

„V ... V prípade, že sa niečo stane..." habkal Harry. Chytil do rúk Louisovu tvár a pobozkal ho, „To som ja. Alebo som to bol ja."

„Nemysli na to, Hazza. Netráp sa tým, všetko bude v poriadku, " Louis sa slabo usmial a pobozkal Harryho.

„Louis," vydýchol Harry.

„Tvoj Louis," prikývol Louis, „vrátim sa, Harry. Prídem tam za vami. Prisahám."

Harry sa so zaváhaním obrátil Louisovi chrbtom a bežal k východu. Vybehol von cez dvere, nechal ich otvorené. Nastúpil do auta, ktoré čakalo pri bráne, sadol si na sedadlo spolujazdca.

„Dúfam, že sa mu to podarí," vzdychol si Oli a naštartoval.

„Vždy bol takýto?" spýtal sa Harry.

„Keď sme mali pätnásť, na dva týždne ho vylúčili z vyučovania, pretože spáchal pár priestupkov. Cháp to tak, že sa bil a býval dosť odporný," odpovedal Oli.

„Toto som nepotreboval počuť," poznamenal Harry.

„Prepáč, kamoš. Ak potrebuješ niečo na rozveselenie, okrem tohto vážnejšieho incidentu sa vždy zo všetkého dostal beztrestne," pousmial sa Oli.