"I was told"

Chapter One

„Neurobím to. Skrátka to neurobím. Nebudem chodiť so žiadnou Elizabeth Parkerovou," pokrútil hlavou Louis.

Sivé kreslo v kancelárii nadriadeného mu začínalo byť až príliš nepohodlné. Takýto scenár sa opakoval čoraz častejšie. Louis sa ocital v bielej kancelárii nadriadeného takmer každý týždeň. Raz kvôli fotkám, inokedy kvôli rozhovorom v rádiách, keď to s Harrym prepískli, ale v posledných týždňoch sa každá konverzácia zvrhla k jednému - Louis si musel nájsť babu. Aby nebol podozrivý. Aby ho odlákali od Harryho. Aby jednoducho nevypadal ako gay.

Louis poznal Elizabeth Parkerovú. Stretol ju už niekoľkokrát predtým. Avšak dlhonohá brunetka s hnedými očami v ňom vzbudzovala jediný cit. A to bol odpor.

Nemal rád také, akou bola ona. Ksicht večne pretretý hrubou vrstvou mejkapu, premávala sa okolo v najkratších šatách, aké v obchodoch predávajú, myslí si, aká je skvelá, a pritom to je nafúkaná hlupaňa. Nemal rád také, ako ona. A nebolo to iba preto, lebo bola dievča.

„Máš iba dve možnosti, Tomlinson. Prvá je randiť s Elizabeth. A druhá sa ti nebude páčiť," povedal nadriadený.

„Nedovolím, aby ste ublížili Harrymu. Je v tom nevinne," vyhlásil Louis.

„Mohlo by sa mu niečo stať, ak neuposlúchneš rozkazy. A vina za to padne na teba. Budeš prvý, ktorého Styles bude viniť," povedal nadriadený úplne pokojným hlasom. To sa o tom Louisovom povedať nedalo.

„Prečo by mal akože z vášho vyčíňania viniť mňa?" spýtal sa podráždený Louis.

„Neviem, napríklad preto, lebo si ho neochránil? Vieš, aký je Styles. Už miliónkrát sme mu povedali, že musí byť tvrdý, pretože dievčatá, fanúšičky, to žerú. A on? On je mäkota. Nedokázal by zabiť ani chrobáka. Neskúšaj tvrdiť, že ho nemusíš neustále chrániť, Tomlinson. Spolieha sa na teba a budeš prvý, koho obviní, keď sa niečo stane," vysvetlil nadriadený.

Louis cítil, že má pravdu. Harry neustále potreboval jeho oporu a Louis sa neustále bál, že svojho priateľa sklame. Pre Harryho by to bola najťažšia a najhoršia rána, ak by mu ublížili len kvôli nemu.

„Nebude ma z ničoho viniť. Nemá na nič také dôvody. Dôveruje mi. Dôverujeme si," vyhlásil Louis. Malo to znieť ako najjednoznačnejšia vec na svete, ale keď to Louis povedal, cítil väčšiu neistotu ako kedykoľvek predtým.

„Nevieš, čoho sme schopní, Tomlinson. A ak nechceš, aby ste to ty a Styles zistili, zajtra pôjdeš na to posraté rande!" nadriadený zúril. Vstal, zaprel sa rukami do stola a zaryl nepríjemný pohľad hlboko do Louisa.

„Na žiadne poondiate rande nejdem," zopakoval Louis. Najradšej by po nadriadenom kričal, dokonca mu aj ublížil, ale nemohol. Namiesto toho sedel rozkročený v kresle s rukami prekríženými na prsiach a agresívne šepkal, takmer vrčal. Ublížil by svojmu nadriadenému, ale mal strach. Bál sa, že čokoľvek urobí, mu vrátia dvojnásobne. Nie však na ňom samotnom. To by si Louis ani poriadne nevšimol. Vrátili by mu to na Harrym.

„Tvoja poondiata matka ťa nenaučila správať sa? Mám nad vami väčšiu kontrolu ako si myslíš, Tomlinson. Hráš šach ako amatér, no narozdiel od teba, ja som v ňom majster. Dokážem využiť každý tvoj ťah proti tebe, je jedno, či dobrý alebo zlý. V tejto hre nemáš šancu vyhrať. Zahrávaš sa s ohňom a mal by si prestať, ak sa nechceš popáliť," povedal nadriadený.

„Čo ak to povieme? Čo ak s Harrym povieme, že sme teplí?" spýtal sa Louis.

„Chceš snáď ublížiť vašej povesti? Ak by si také niečo urobil, nemusel by si sa dožiť druhého rána. Ty ani Styles," odpovedal mu nadriadený, „tak čo, pristúpiš už konečne na môj návrh? Pôjdeš na rande a jemu sa nič nestane. Ak nepôjdeš, niekto by mu mohol ublížiť."