"I was told"

Chapter Nine

Louis vyšiel na vzduch pred dom rozhodnutý ísť preč. Nebral si kufor. Neodchádzal hneď. Potreboval najprv všetko dostať z hlavy. Čím skôr, tým lepšie.

Bol nahnevaný ako už dávno nie. V jeho vnútri to vrelo, v hlave mu hučali rôzne hlasy.

Nenávidím ťa, kričal Harryho hlas.

Fanúšikovia budú veľmi radi, keď konečne budú mať šancu vidieť ťa s tvojou priateľkou, ozýval sa hlas jeho nadriadeného.

Väčšieho kreténa a idiota som jakživ nezažil. Naozaj si musel Harrymu ublížiť až tak, aby ťa nenávidel? Pýtalo sa ho jeho podvedomie.

Louis potriasol hlavou a obrátil sa smerom k domu. Mal by som sa tam vrátiť?

Znova potriasol hlavou a vyhnal tú myšlienku z hlavy. Vykročil vpred. Chcel ísť behať, prevetrať si hlavu, aby z nej dostal všetko nepodstatné. Ale jeho pomerne formálne oblečenie mu to neumožňovalo.

Pridal do kroku. Mieril do štúdia. Chcel niekomu zavolať. Ale po pár krokoch si uvedomil, že bude najlepšie, ak si to nechá pre seba. Zayn, Niall a Liam to zatiaľ nepotrebujú vedieť a aj tak sa to dozvedia, keď Louis odíde. Harry to aj tak určite povie Niallovi. Hovoril mu asi všetko.

Louis vošiel do štúdia, sadol si na gauč na chodbe a vytiahol mobil. Začal si niečo zapisovať do poznámok. Poznal svoj hlas a vedel, že nemá zmysel nahrávať, pokým je naštvaný, pretože je to počuť.

Štúdio sa stalo jeho jediným útočiskom, čokoľvek sa dialo. Mohol nahrať čokoľvek odkladal si väčšinu nahrávok sám pre seba, k mnohým sa nadriadený nikdy nedostal. Mal na to filter. Dával nadriadenému iba to, čo vyhovovalo jeho podmienkam a nehovorilo príliš konkrétne o jeho vzťahu.

Nič z toho, čo Louis napísal v ten deň, nadriadený nikdy neuvidel. Nemalo zmysel dávať mu niečo také. Iba by videl, čo spôsobil a ešte by mu to dodalo odvahu. Úplne by mu to hralo do karát.

***

„Je všetko v poriadku, Louis?" ozval sa odrazu nejaký hlas, ktorý Louisa vytrhol z tranzu.

Louis sa mykol. Bol v štúdiu už celé hodiny, stále písal a nahrával, nevnímal už vôbec nič. Obzrel sa, až vtedy si uvedomil, kto naňho prehovoril. Uvidel Zaynovu chudú postavu, jeho tvár naňho spýtavo hľadela.

„Nič nie je v poriadku, Zayn. Všetko sa serie a ja tomu ešte aj dopomáham," vzdychol si Louis.

„Čo sa stalo, Louis?" spýtal sa Zayn a sadol si vedľa Louisa na gauč. Louis podľa neho vyzeral úplne zdrvene. Akoby tam naozaj utiekol pred nejakou katastrofou.

„Prosím ťa, nechaj to tak. Naozaj to nespadá do vecí, ktoré by ťa mohli zaujímať," odpovedal Louis.

„Louis, si môj kamarát. Je pochopiteľné, že sa o teba zaujímam. Možno nie až tak ako Harry, ale chcem vedieť, čo sa stalo," povedal Zayn.

„Keby sa o mňa Harry zaujímal, keby ma mal rád, nesedím tu," povedal Louis, zatiaľ pokojne, aj keď cítil, že Zayn iba prihodil drevo do tlejúcej pahreby.

„Urobil ti niečo Harry?" nechápal Zayn.

„Všetko v tom vzťahu sa na mňa sype, padá to na mňa. Harry zo všetkého viní mňa, čokoľvek sa stane. Ja už nevládzem. Naozaj," povedal Louis na pokraji sĺz.

„Lou, ak ste potrebovali pomoc, mal si mi povedať. Vieš, že som tu pre teba. A nechcem, aby si sa trápil," povedal Zayn.

„Zayn, ja... Asi to len na chvíľu potrebujem dostať z hlavy," vzdychol si Louis.