"I was told"

Chapter Five

„Harry, prosím ťa, otvor," povedal už trochu pokojnejšie Louis.

Harry neodpovedal. Potichu vzlykal v kabínke. Nechcel s Louisom hovoriť. Cítil sa až príliš podvedený. No aj tak nechcel, aby Louis odišiel.

„Viem, že som spravil chybu, Harry. Ja viem, že som ten najhorší priateľ na svete a ani trochu sa nebudem čudovať, keď odo mňa odídeš," povedal Louis.

Harry stále neodpovedal a Louis začínal byť nervózny. Možno že tak aj skončia. Rozídu sa a budú iba trpieť svoju prítomnosť v štúdiu a na stagi. A potom už ich od seba manažment nebude musieť odháňať  možno by to pre nich bolo lepšie. Možno by to pre všetkých bolo lepšie.

„Ak chceš, pôjdem hneď teraz preč, Harry. Očividne nemá zmysel zostávať tu," povedal Louis, no ani sa nepohol.

„Nie," zašepkal Harry, „prosím, zostaň tu."

„Je mi to ľúto, Harry. Nemohol som ťa brániť. Iba by som to zhoršil. Už predtým som to dostatočne zhoršil. Som si istý, že to, čo som hovoril, ešte riadne zostrihajú. Harry, ja už ani poriadne neviem, kto som. Možno priveľa premýšľam. Som úplne mimo, ja neviem, čo sa so mnou deje. Najradšej by som vrátil čas a pomohol ti. Alebo šiel ešte hlbšie a odišiel by som s tebou niekam veľmi ďaleko. Teraz mi asi neveríš, lebo som to totálne pokašľal, ale je mi to neskutočne ľúto," hovoril Louis.

„Lou," zašepkal Harry.

„Nemusíš mi to nikdy odpustiť. Nebudem to od teba nikdy žiadať. Len chcem aby si vedel, že som si vedomý toho, že som katastrofálny priateľ. Ten najhorší. Zaslúžiš si niekoho lepšieho, Harry. Niekoho, kto sa o teba bude vedieť postarať," vzdychol si Louis.

„Lou, prestaň," zašepkal Harry, „ja nechcem nikoho iného."

„Neprestanem. Mám sa za čo ospravedlňovať. Ešte nikdy som sa za nič necítil tak vinný," povedal Louis.

„Veď si nič neurobil, Lou," povedal Harry.

„Veď práve," vzdychol si Louis.

„Lou?" začal po chvíli Harry.

„Hm?" Louis zdvihol hlavu.

„Nikdy som nemal rád San Francisco," povedal Harry.

„Čo?" nechápal Louis.

„Nikdy som si nemyslel, že to mesto je niečím špeciálne, pokým si ma tam nepobozkal," pokračoval Harry, „nikdy som nemal rád miesta, kde príliš fúkal vietor, ale keď som s tebou, je mi to úplne jedno, lebo s tebou mi je dobre úplne všade. Mám pri tebe taký ten divný pocit. Prvý raz sa objavil, keď som raz u teba prespal. Ten pocit bol neskutočne silný. Nemohol som si pomôcť. Bol to ten najdivnejší pocit, aký som kedy mal, keď som bol v tvojej izbe, bola polnoc a neodchádzal som. Zostal som tam, prebúdzal som sa ráno vedľa teba."

„Harry..." Louis nedokončil.

Harry otvoril dvere, vyšiel von a zahľadel sa na Louisa. Oči mal mokré od sĺz, ale stále bol odhodlaný. Bolo to z neho cítiť.

„Louis," zašepkal Harry.

„Znieš... Inak. Nikdy si to takto nepovedal. Do kelu, Harry, desíš ma," vykoktal Louis.

„Prešli sme spolu už dosť dlhú cestu, Lou. Pýtala sa ma na sex, nazvala ma sukničkárom a vymenovávala mená dievčat, s ktorými som údajne spal. Ale ja som celé tie roky spával iba s jednou. So svojou Louisou," Harry sa placho usmial.

„Chvíľu mi potrvá, kým pochopím svoju Harriet, ale dokážem si na to zvyknúť," povedal pobavene Louis a pozoroval Harryho úsmev, ktorý sa jemne zväčšil, „to, ako sa ma jemne dotýkajú jej prsty, to, ako ma nežne bozkáva... Možno jej to nikto nepovedal, ale je krásna s nalakovanými nechtami a nemá sa za čo hanbiť. Ani za svoje tetovania. Všetky sú nádherné a netreba ich skrývať. Chcem si zapamätať každý kúsok toho nádherného tela. Chcem sa každé ráno budiť s rukami okolo svojho pása. A ty vieš, čie tie ruky majú byť."