"I was told"

Chapter Thirteen

Harry sa prebúdzal do pochmúrneho, osamelého rána. Pritiahol si perinu bližšie k sebe a obzrel sa okolo seba. Už ho ani neprekvapovalo, že Louis vedľa neho neležal. Je predsa deň osamelých, Harry sa v duchu zasmial.

Pomaly sa posadil. Blúdil pohľadom po starej známej spálni. Tiene na stenách ho už dávno nedesili. Vedel, že to sú iba vysoké stromy zo záhrady a nábytok, ktorý bol v izbe.

Tiene sa na stene hýbali a kolísali. Fúka, pomyslel si Harry.

Vstal a šiel do kúpeľne. Umyl si tvár vlažnou vodou, umyl si zuby a učesal strapaté vlasy. Premýšľal, čo si má obliecť. Jeho typické ja kričalo, že si má dať tú sivú mikinu s kapucňou a vykašľať sa na to. No na druhej strane jeho hlavy ziapal nadriadeného hlas, ktorý mu presne diktoval, ako sa má obliekať. Aby zbalil všetky baby a vyzeral ako sukničkár. Mal to byť jeho imidž. Harry vedel, že ich Fanúšičkam, Louisovi a ani Harryho mame sa to nikdy nebude páčiť. Ale očividne nemal na výber, aj keď v jeho vnútri driemalo niečo úplne iné ako násilník a sukničkár.

Znova sa pozrel do zrkadla a prešiel si prstami cez vlasy. Čo keby si ich nechal narásť? Možno len trochu, možno až po plecia, možno ešte viac. A mohol by si znova nalakovať nechty. Aspoň jeden, akokoľvek nenápadne. Alebo by si mohol vziať nejakú košeľu, niečo neobyčajné, niečo, čo by mal iba on...

Hazza, vieš, že to nemôžeš, okamžite tú myšlienku samému sebe zamietol.

Ale čo keby? Čo by mohol urobiť nadriadený potom? Pýtal sa Harry sám seba.

Dobre vieš, že on má pod kontrolou aj spôsob akým dýchaš, pripomenulo mu jeho podvedomie a Harry si iba vzdychol.

Vyšiel z kúpeľne a šiel do šatníka, aby si odtiaľ vzal veci. Vytiahol čisto biele tričko, čierne roztrhané rifle, svetlo hnedé čižmy a dlhý čierny kabát. Obliekol sa a zišiel dolu schodmi. Dal si do vačku mobil, vyšiel von z domu, zamkol a kľúče odložil do druhého vačku. Šiel obvyklou cestou, nemal chuť predierať sa hromadami ľudí. Už teraz meškal. Mieril do štúdia, keď vtom mu vo vačku zavibroval mobil. Vytiahol ho a pozrel sa na rozsvietenú obrazovku. Bola tam správa od Louisa.

Príď hneď k nadriadenému hore

Harry zmätene hľadel na správu. Veľmi nerozumel, o čo tam ide. Louis nikdy nebol ten, kto ho volal k nadriadenému. Vždy sa snažil vyriešiť všetko potichu a čo najrýchlejšie, lebo škandály by všetko iba zhoršili. Muselo sa niečo stať, keď Louis chcel, aby šiel Harry hore. Lebo Louis chcel vždy všetko vyriešiť sám, aby Harryho ochránil. Rozhodol sa Harrymu odpísať.

Prečo?

Napísal Harry. Nervózne podupkával nohou a čakal, kým mu Louis odpíše.

Skrátka príď.

Nič viac Louis neodpísal. Dialo sa to? Mali už konečne povedať pravdu? Chce Louis oznámiť nadriadenému, že sú zasnúbení? Chce rituálne spáliť všetky kontrakty a oslobodiť sa od neho?

Toto nemôže skončiť dobre, pripomenulo sa okamžite Harryho podvedomie. Ozývalo sa vždy, keď sa nikto nepýtal na jeho názor a keď ho nebolo treba. Ale tentoraz s ním Harry súhlasil.

Odložil mobil späť do vačku a zamieril smerom k sídlu nadriadeného, do modernej asi pätnásť poschodovej úradnej budovy s presklenými stenami. Sídlilo tam niekoľko mocní h ľudí v hudobnom priemysle. Alebo tam teda mali kancelárie. Väčšina z nich si užívala v LA. Väčšina z nich neboli homofóbovia a väčšina z nich nepotrebovala umlčať dvoch milencov.

Preletel cez otáčajúce sa dvere. Žena na recepcii zdvihla hlavu, ale keď uvidela známeho mladíka, znova ju aj sklonila. Úplne ho ignorovali, lebo tam chodil skoro stále a nikoho už ani nezaujímali dôvody jeho návštev na treťom poschodí.