"I was told"

Prologue

No tak, Harry, zdvihni to, Louis v mysli pobádal svojho priateľa. Sedel v záhradnom kresle na terase ich domu v Los Angeles, spoločnosť mu robilo iba zopár vtákov hniedziacich na neďalekom strome. Stmievalo sa, slnečný deň nad LA sa pomaly chýlil ku koncu.

Dvadsaťjedenročný hnedovlasý chlapec si šúchal paže pokryté tetovaniami, začínalo mu byť zima. No aj tak nešiel do vnútra luxusného domu. Sľúbil Harrymu, že ho tam počká.

Zmocnievali sa ho obavy. Volal Harrymu už trikrát, no devätnásťročný chlapec stále nedvíhal. Čo ak sa mu niečo stalo, zľakol sa Louis. Čo ak mu niekto ublížil?

Alebo sa možno len zdržal, snažil sa sám seba upokojiť Louis. Ešte dlho predtým, ako sa spoznali, Harry často meškal. Stávalo sa, že zle odbočil a zablúdil, vždy sa vyhováral, že Londýn, v ktorom vtedy trávili veľa času, je veľký.

Pousmial sa nad spomienkou na svojho zmäteného chlapca. Louis mal pocit, akoby to bola celá večnosť, odkedy sa prvý raz stretli. No boli to len tri roky.

Louis Harrymu veľmi rád pripomínal, ako sa to stalo. Bola to úsmevná príhoda. Pred nikým okrem Harryho o nej nechcel hovoriť.

Louis znovu vytočil Harryho číslo a v napätí čakal. Po troch pípnutiach to konečne zachrapčalo a ozval sa Harryho zamatový hlas.

„Si vonku, Louis?" spýtal sa Harry.

„Áno, Harry. Kde, do pekla, trčíš?" opýtal sa ho naliehavo Louis.

„Som pri bráne a mám pre teba prekvapenie. Zatvor oči, Lou," odpovedal Harry. V jeho hlase znela podivná hravosť, akoby bol znova dieťa a chcel sa s Louisom zahrávať.

„Fajn, zatváram oči. Dúfam, že to bude stáť za to," zasmial sa Louis. Odložil mobil na stolík vedľa seba, ktorý ladil s hnedým prúteným záhradným kreslom a zatvoril oči.

Netrvalo dlho a začul kroky. Pomaly sa blížili. Počul akési dychčanie, myslel si, že Harry domov utekal, alebo horšie, mal astmatický záchvat. Aj keď sa mu to neostávalo veľmi často, aj to bola možnosť.

Až keď sa kroky úplne priblížili, pochopil, že dychčanie, teraz už zreteľné funenie, nešlo od Harryho.

„Louis, ešte neotváraj oči," povedal jemne Harry. Čupol si pred Louisa a uložil mu niečo mäkké a huňaté do lona. Hýbalo sa to a funelo to, Louis rýchlo pochopil, o čo ide. Otvoril oči a doširoka sa usmial.

„Ach, Harry, ty môj malý blázon," usmieval sa Louis a pokrútil hlavou. Goldendoodle sa na ňom konečne pohodlne usadil, oňuchal Louisovu ruku a oblizol ju. Louis poškrabkal psíka po hlave.

„Stále zabúdaš, že som o desať centimetrov vyšší?" zasmial sa Harry.

„Pre mňa budeš vždy decko," zasmial sa Louis.

„Dúfal som, že ti urobí radosť. Známej psy mali šteniatka a všetky okrem tohto tu predala, Lou, nemohol som ho tam nechať. Navyše viem, ako miluješ psy. Možno viac ako mňa. Chodil si domov celé dni unavený a bez nálady a nemohol som to tak nechať. Chcel som ťa niečím potešiť," usmial sa Harry a položil Louisovi ruku na koleno, stále v drepe.

„Teraz sa musím starať o dvoch kučeravcov, jeden krajší ako druhý," zasmial sa Louis. Naklonil sa, odhrnul harrymu vlasy z čela a pobozkal ho. Harry sa len mierne usmial.

„Nemyslel som si, že budem musieť súperiť so psom," Harry sa zamračil, ale iba navonok. Keď bol naozaj nahnevaný, vyzeral inak. Desivo. Teraz vyzeral skôr roztomilo.

„Neboj sa, Hazz. Teba nikto nikdy neprekoná. Už som ti to povedal veľakrát a poviem ti to znova. Nikto a nič sa ti nikdy nevyrovná," povedal Louis a znova pobozkal Harryho na čelo.