"I was told"

Chapter Twenty-four

„Daj mi kľúče," povedal Louis, keď vyšli s Elizabeth z nemocnice a mierili k autu.

„Čo?" nechápala Elizabeth.

„Kľúče od auta. Mohla by si mi ich dať?" spýtal sa Louis.

„Aha, jasné, tu máš," Elizabeth vytiahla z vačku kľúče od auta a podala ich Louisovi.

„Je všetko v pohode?" spýtal sa Louis.

„Áno, len som sa zamyslela," ubezpečila ho Elizabeth.

„Asi ma do toho nič nie je, ale vyzeráš byť dosť rozhodená," poznamenal Louis.

„Máš pravdu. Do tohoto ťa naozaj nič nie je," povedala Elizabeth a čakala, kým Louis odomkne auto, aby mohla nastúpiť. Louis si sadol, zatvoril za sebou dvere a naštartoval, odišiel z parkoviska a mieril domov. Alebo tak to aspoň mal teraz volať. Jeho domov bol Harry a ten dom, v ktorom žil, bol iba obyčajná prázdna schránka. Chodil tam, iba keď musel kvôli nadriadenému alebo kvôli problémom s Harrym. Ale nikdy tam nebol tak dlho v jednom kuse ako teraz.

Nahlas si povzdychol. Akokoľvek veľmi sa snažil presvedčiť samého seba, že všetko bude v poriadku, stále sa obával, že to v poriadku nebude. Dusil v sebe obrovský hnev na nadriadeného. Jedna jeho časť mu vravela, aby to nechal tak, tá druhá, že má toho muža zničiť.

Zaparkoval pred garážou na pozemku a vystúpil. Mieril k domu, aby odomkol dvere a mohol konečne vypnúť všetky svoje zmysly pri jednej dlhej sprche a nejakom jedle. Pri jedle. Nevedel poriadne variť a Harry s ním stále nebol.

Vošiel dnu, vyzul sa a mieril priamo na poschodie. Vzal si so sebou čisté veci a zamieril priamo do kúpeľne. Vyzliekol sa a odhodil špinavé oblečenie k práčke, vliezol do sprchy. Po celom dni mu padla horúca sprcha veľmi dobre. Cítil, ako to všetko z neho pomaly opadáva a dokázal konečne premýšľať bez toho, aby bol ovplyvňovaný ľuďmi okolo seba. Mal v sebe na chvíľu pokoj.

Zatvoril oči a odhrnul si mokré vlasy z čela. Chcel si ešte aspoň chvíľu užívať horúcu vodu.

Po chvíli vyliezol zo sprchy, utrel si telo a vlasy a obliekol si tepláky a voľné biele tričko. Harryho tričko. Ešte stále z neho bola cítiť jeho vôňa. Louis sa pousmial. Bol rád, že môže mať svojho priateľa pri sebe aspoň takto.

Odišiel do spálne a ľahol si na pravú stranu postele, vzal si mobil a začal si prezerať sociálne siete. Všade bolo plno článkov a otázok o tom, čo sa stalo Harrymu a o tom, že Louis sa stane čoskoro otcom. Znova ho to privádzalo k tým myšlienkam, ktoré riadil niekto iný, ktoré boli o niekom inom, ktoré mu niekto vnucoval. Zatvoril twitter a otvoril aplikáciu s hudbou, vytiahol zo šuplíka slúchadlá. Počúvanie jeho obľúbenej hudby mu pomáhalo dostať všetky tie tweety z hlavy. Ľahol si na bok a zatvoril oči. Svetlá nad ním stále svietili. Necítil sa byť unavený, namiesto toho bol hladný. Ale snažil sa na to nemyslieť.

Začul klopanie na dvere. Zdvihol hlavu a vytiahol si z uší slúchadlá, hľadel na dvere.

„Louis, niečo som narýchlo uvarila, ak by si mal záujem," ozval sa spoza dverí Elizabethin hlas.

Louis vstal a zamieril k dverám. Otvoril ich a pousmial sa na Elizabeth, ktorá pred ním stála.

„Ďakujem. Nemusela si si robiť starosti," pousmial sa Louis.

„Nerobím si starosti. Aj ja potrebujem jesť a sama by som to nezjedla. Navyše mám radšej spoločnosť ľudí," povedala mu Elizabeth.

Zišli dolu schodmi a zamierili do kuchyne. Sadli si k stolu, na ktorom už boli položené dva taniere cestovín so syrovou omáčkou.