Kapitola sedemnásť - Prekliate skúšky

358 10 1
                                    

Vyklepane som sa pozerala na ostatných študentov, ktorí sa lenivo, ale rýchlo snažili dostať do správnej triedy v správny čas a čo najlepšie odviesť svoju prácu.

Ja som však bola iný prípad. Nebola som vyklepaná zo strachu z odpovede. Áno, bola pravda, že trochu áno, mala som trému; hlavu plnú stresu. Ale dôležitejšie bolo, že som bola nahnevaná a vydesená.

Skutočný dôvod a hlavný, prečo som sa klepala ako miniatúrne šteniatko v zime, bol Harry. Nahnevaná na jeho ignoranciu a stupiditu, som včera takmer nespala. Za to aký je namyslený a praštený... strácam hlavu z toho, ako hlúpo sa niekedy správa. Mal by pochopiť, že všetko nie je podľa neho, ale on sa to snažil vždy docieliť, všetko hnal do extrémov a mňa mohol aj šľak trafiť. Ako môže byť tým, čím je? Som na neho, pochopiteľne, naštvaná, ale... Och, Bože! Ja ho nechápem!

Akonáhle sa otvorili dvere učebne a vyšlo z nich dievča, ktoré som videla už párkrát na večierkoch, postavila som sa a prešla okolo nej do učebne.

****

Potupene a naštvane som otvorila dvere a vyšla späť na chodbu. Super, pokašľala som to. Na čo som, kurva, myslela? Aspoňže mám druhú šancu.

Spomenula som si, ako ma skúšal môj obľúbený učiteľ Fitzgerald, pohľadom pripevneným na mne a so zmrašteným obočím, keď ma prerušil a povedal: „Slečna McGill, viete to aj lepšie.“ Najradšej by som ho zabila!

Po pätnásťminútovej prednáške, že som musela mať, pravdepodobne, nejaké zlé myšlienky (čo som nevyvrátila), mi povedal, že mi dá druhú šancu. Tak to nazval on. Ja by som to nazvala tak, že si budem opravovať známku s ostatnými tupými hlavami, ktoré nie sú schopné prejsť cez najľahší predmet v ročníku.

Fajn, aj ja som teraz medzi nimi, ale čo? Myslela som si, že skončím na reparáciách, ale z biológie, nie z tohto!

Vzdychla som si a prešla na druhú stanu chodby. Zlosť na Harryho bola poriadne veľká ešte stále, ale pomaly sa strácala. Bola som z neho príliš vyčerpaná, aby som hľadala ešte aj zvyšnú energiu na hnevanie sa. Nenávidela som sa za to, ale až moc som mala rada jeho spoločnosť. Bolo jedno za akého stavu. Mohla som byť obklopená smrtiacimi škorpiónmi, ale mne by to pripadalo s ním smiešne. Nebála by som sa ničoho a nikoho. Takpovediac som ani nemusela. Predsa on bol ten, ktorý bol schopný ma ochrániť, aj cez všetky moje námietky.

Znova som si vzdychla a zosunula sa na lavičku. S hlbokým výdychom som si oprela hlavu o stenu. A predsa to bola vec, ktorá ma najviac unavovala. On.

Prečo som sa nechala tak vytočiť? pýtala som sa. Kebyže nie som vytočená, mohla som dostať áčko, mohla som sa s ním porozprávať. Ale on je príliš egoistický a ja príliš prudká. Celá situácia bola smiešna, hlavne keď si polovica môjho mozgu uvedomovala, že sa nie len hnevám, ale aj bojím.

Niekde, iba on vie kde, si behá a snaží sa nájsť „zloducha“, ktorý sa ma snaží zabiť. Podľa mňa ich je dosť a užitočnejší by bol, keby bol tu a - ako on rád robí - strážil ma. Nepredstieram, že ma to istým spôsobom priam neutápalo v eufórií, ako sa ma snažil ochrániť a všetko naokolo toho...

Nemohla som potlačiť všetky pocity, ktoré vo mne vyvolával, bolo to ako zúrivý kokteil, ktorý by som najradšej vyliala do trávy a popudene po ňom poskákala. Už som nevedela, čo mám od neho očakávať, keďže sa správal ako najväčší debil a povedal mi to, čo mi povedal.

Otvorila som oči, pretože som si spomenula, že ma čaká Ryan a lenivo sa postavila. Nečakala som, že by o takomto čase ešte Harry bol doma, vedela som, že už niekde pobehoval so zbraňou v ruke, čo ma len znepokojilo a naštvalo zároveň. Po ceste som kopla do jednej steny a ponáhľala sa do internátu, aby som si vzala cestovnú tašku. Mala som tam snáď všetko, čo som potrebovala. Nečakala som, že by som prepadla z môjho obľúbeného učiva, ale rozhodne som si nemienila vziať zošit. Brala som to ako dovolenku, kde som sa nemusela učiť a ani na to myslieť, čiže som si všetko nechala na internáte.

Irresistible - DokonalíWhere stories live. Discover now