Kapitola tri - Musím to zvládnuť

465 11 0
                                    

„Počuješ ma?“ ozval sa nejaký hlas a ja som si neuvedomila, že som zaspala.

„Mhhm,“ zahundrala som a otvorila oči. Svetlo bolo niečím tlmené, keď som zaostrila, zistila som, že to je hlava toho mafiána. „Aha,“ povedala som.

Do tváre sa mi uškrnul najväčším úškrnom. „Som rád, že ma rada vidíš,“ poznamenal a ukázal napravo. Oči mi padli tým smerom a zistila som, že tam stojí vozík na koliečkách s podnosom navrchu. Hlasno mi zaškvŕkalo v žalúdku, bola som poriadne hladná. „Obed, alebo ak chceš, raňajky,“ znova sa uškrnul a ja som spozornela.

„Obed?“ nechápala som pokiaľ neprikývol. To znamenalo, že už je sobota doobeda! A cítim sa strašne mizerne...

„Tak sa proste najedz,“ ukázal na jedlo, dal preč vrchnák a ukázal všelijaké jednoduché jedlá, nie práve najchutnejšie, ale zato zdravé. No ako to povedať... radšej som sa stravovala nezdravo a chutnejšie.

„To mám jesť?“ nechápavo som ukázala na ten odpad a pokrčila nosom.

„Potrebuješ živiny a niečo, čo by ťa posilnilo, takže áno, to musíš zjesť,“ zdôraznil slovo ‚musíš‘. Znova som pokrčila nosom a natiahla sa po jedinú ako-tak vypadajúcu vec, jogurt. Trošku som sa nadvihla na posteli a posadila sa. Čakala som, že sa postaví a odíde, ale on si sadol dorohu do kresla.

„To kreslo tam predtým nebolo,“ premýšľala som nahlas.

Zasmial sa. „Nie, nebolo, nechal som ho priniesť. Pre mňa, aby som na teba dával pozor,“ žmurkol na mňa. Konečne to nebol ten otravný odporný nahnevaný bastard, ale aj tak bol stále nesympatický, nebol to práve typ muža, ktorého by si chcela priviesť domov predstaviť svojej mame a otcovi ako svojho chlapca. Nehodil sa ani len na predstavenie ako doučovateľa, aj keď som bola presvedčená, že bol múdry.

„To je super správa,“ odfrkla som si. „A poviete mi prečo mi tykáte, keď nepoznáte ani moje meno?“ bastard, dodala som v duchu. Liezol mi na nervy. Nemala som liezť do toho parku, napadlo ma. Radšej som sa mala opiť na študentskej párty a zostať na žive, s veľkou bolesťou hlavy, ale lepšie ako so zašitým bokom, boľavým krkom, chrbticou a znova hlavou.

Usmial sa. „Som Harry, teší ma,“ povedal.

„Mňa nie,“ neodpustila som si narážku s predstieraným presladeným úsmevom na mojej tvári.

Zasmial sa na mne. „Una, ak chceš, aby sme vychádzali, snaž sa aspoň, aby si nebola taká odporná, prosím,“ povedal mi a ja som otvorila ústa, až som sa bola rada, že som ešte nejedla ten jogurt, lebo by mi pravdepodobne teraz zabehol, alebo by som ho vypľula na zem, prinajlepšom na Harryho.

„Odkiaľ viete moje meno?“

„Tykaj mi,“ uvoľnene zmenil polohu v kresle a sledoval ma zelenými očami.

„Neodpovedali ste mi.“

„Myslím si, že nemusím, nie si až taká sprostá, že by si neuhádla, prečo asi viem tvoje meno,“ povedal a postavil sa z kresla. Prešiel k môjmu nočnému stolíku a vybral z neho moju malú kabelku. Otvorila som znova ústa. „Stačí?“

„Č-čoa-ako?“ nedávalo mi to všetko zmysel. „Héj, a to ste ako mysleli, že nie som až taká sprostá?!“ došlo mi a on sa na mňa uškrnul.

„Tykanie,“ upozornil ma prísne a pokračoval v jeho výsmešnom tóne. „Keby si bola múdra, tak by si neliezla tam, kde si nemala, mala si pokračovať rýchlo ďalej, alebo sa vrátiť, nie ísť bližšie a... počkaj si... pod lampu,“ zakončil a pozrel na mňa pohľadom ako na retarda. Tak preto sa mi zdalo, že tam bolo nejako veľa svetla, pomyslela som si.

Irresistible - DokonalíWhere stories live. Discover now