"I was told"

Chapter Ten

Louis sa ho zľakol. Harry nekričal, akúkoľvek hlúposť Louis urobil. Kričal iba v najhorších prípadoch. A nestávalo sa to často. Teraz po ňom Harry kričal dvakrát za dva dni.

„Ale... Harry... ja..." habkal Louis.

„Ty, ty, vždy si to len ty! Mal by si prestať myslieť na seba a začať sa zaujímať o názory iných, napríklad tak o ten môj!" kričal Harry.

„Harry, ja som nechcel," vydýchol Louis.

„Ty nikdy nechceš. A aj tak vždy spôsobíš nejakú katastrofu," vzdychol si Harry.

„Sakra, Harry, pochop to už konečne! Opil som sa kvôli tebe, urobil som to kvôli tebe! Harry, nedokážem žiť za triezva s vedomím, že si povedal, že ma nenávidíš!" dostal zo seba Louis.

„Neviň ma z toho, keď som vôbec nič nespravil! Povedal som to iba preto, lebo si sa správal ako kretén! Zaslúžil si si to!" kričal po ňom stále Harry.

„Už aspoň miliónkrát som ti povedal, že ju nemám rád a nikdy nebudem! Nemohol by som ju mať rád! Odpudzuje ma, ja nemôžem chodiť s niekým takým! Kedy už konečne pochopíš, že si jediný dôvod, prečo žijem?" spýtal sa Louis.

„Kedy konečne pochopíš, že si jediný dôvod, prečo trpím?" spýtal sa ho Harry na pokraji sĺz.

Louis pokrútil hlavou a odišiel. Nevedel prečo. Nejaký podivný reflex ho ťahal preč. Nechcel nechať Harryho trpieť. Nechcel také niečo počuť s vedomím, že sa to týka jeho. Myslel si, že Harrymu bude lepšie bez neho.

Čo čakal? Ktorýkoľvek by ho vyhodil z domu už po incidente v reštaurácii. Nikto by si ani nezačínal s niekým ako je Louis. Nikto by mu neveril. Iba Harry. Chlapec, ktorého miloval a ktorému ublížil viackrát ako je normálne.

Cítil už len slzy, ktoré stekali dole jeho lícom. Chrbtom ruky si ich zotrel z tváre. Kráčal smerom k Zaynovmu domu. Takmer bežal. Chcel, aby to Harrymu vysvetlil Zayn, ktorý ho vraj dostal večer predtým až domov. A nechcel pri tom byť. Pretože nevedel čo robil a bál sa, že bol Harry naštvaný právom.

Odbočil na príjazdovú cestu. Kráčal mierne do kopca, až sa konečne dostal k bráne. Zazvonil. Počkal, kým mu niekto odpovie. Po krátkej chvíli sa ozvalo krátke kto je tam.

„Otvor, ty zmrd," zavrčal Louis, stále prechádzal z vytočenia k slzám a späť.

„Louis, si to ty?" spýtal sa prekvapený Zayn.

„Tak zlatá rybka to asi nie je," odpovedal stále rovnako vytočene Louis.

„Poď dnu. Počkaj ma v obývačke, hneď za tebou prídem," povedal Zayn a brána sa otvorila.

Louis bez zaváhania vošiel na pozemok a kráčal k domu. Vošiel cez pootvorené dvere do priestrannej predsiene s bielymi stenami a pokračoval do obývačky, ktorej biele steny namiesto obrazov pokrývali mnohé pestrofarebné graffiti. Zayn bol talentovaný umelec, miloval kreslenie a maľovanie a dával to značne najavo. Louis vedel, že Zayn miloval Street art nielen pri graffitoch, ale aj v hudbe. Neraz videl Zayna odchádzať od nadriadeného so sklonenou hlavou úplne zničeného. Jeho nápady nikdy neprechádzali. Pretože niekto raz povedal, čo majú robiť, ako sa správať a akú hudbu robiť. Každého z nich pravidlá ovplyvňovali inak, ale ich nemilosrdnosť ich nútila držať spolu, pretože sami by to nezvládli.

Louis čakal Zayna v obývačke už dosť dlho a začínalo mu to byť podozrivé. Začal sa prechádzať po miestnosti, chcel prejsť ďalej do domu a nájsť ho, aj keď Zayn nemal rád, keď to niekto robil. Mal rád svoj osobný priestor a prechádzanie sa po jeho dome bolo jeho značné narúšanie.