I've been always looking for you.

33. kapitola

Ak by som povedala, že po príchode do triedy, kde sa vyučuje biológia, som bola v pohode, klamala by som. Pretože som nebola. Ani náhodou som nebola v pohode.

Daniel nesedel na svojom mieste vedľa toho môjho, ale opieral sa o stenu pri tabuli. Vedľa neho bola tá blondýna, čo s ním flirtovala aj naposledy. Lenže vtedy som aspoň mala dôvod jej zraziť hrebienok, keďže okupovala moje miesto.

V tejto chvíli by asi bolo divné, keby som nakráčala k nim, schytila by som ju za tie vlasy a odtiahla by som ju na jej miesto.

Takže som si iba sadla na svoje miesto a snažila som sa ukľudniť. Veď spolu nič nerobili, o nič nejde, všakže?

Len tam spolu stoja a ona s ním očividne flirtuje. Musela som povedať, že Danielov pohľad bol dosť znudený. Lenže potom si všimol, ako sa na nich pozerám, usmial sa, niečo povedal tej babe a vybral sa k nášmu stolu.

Rýchlo som od neho odvrátila pohľad. Hanbila som sa, pretože ma prichytil, ako som preklínala tú strigu.

Ešte predtým, ako niečo povedal, som zacítila jeho nezameniteľnú vôňu, ktorú som zo včera ešte stále cítila. Teda, nie priamo, ale vždy, keď som si spomenula na to, čo sa včera medzi nami odohralo, som akoby cítila jeho vôňu, jeho dotyky, videla som ten jeho pohľad...

Stop! Prestaň, Jasmine. Nemysli naňho takto. Hlavne nie teraz.

Rýchlo som z mysle vyhnala všetky spomienky na včerajšok a robila som sa, že ma niečo strašne zaujalo na nástenke, ktorá visela na stene hneď vedľa poličky s rôznymi laboratórnymi predmetmi.

,,Čau," pozdravil ma Daniel a sadol si na svoje miesto.

Hlavne kľud.

,,Ahoj," odpovedala som a pozrela som sa naňho. Ako vždy, aj teraz vyzeral úplne skvele a neodolateľne. Čierny rolák, čierne rifle a čierne tenisky.

Ako by vyzeral bez toho oblečienia?

Och, dievča, spamätaj sa!

,,Tak...," začal Daniel. Vetu nedopovedal, akoby čakal, že ju zaňho dopoviem ja. To sa teda nedočká.

,,Čo je?" nadvihla som naňho obočie a snažila som sa použiť ten drzý tón, za ktorý ma matka vždy kárala.

,,Páni, zas si sa zle vyspala?" začal prvokovať.

,,To nie je tvoja vec."

,,Vážne?" nadvihol obočie. ,,Myslím, že potom, čo sa stalo včera, by to mohla byť aj moja vec."

,,Wow, pre teba, nebodaj, to niečo znamenalo?" spýtala som sa ho a tiež som provokatívne nadvihla obočie.

Bola som mrcha. A riadna. Asi som to trochu prehnala, uvedomila som si hneď potom, čo z Danielovej tváre zmyzol ten povestný úškrn.

Viac mi už nepovedal. Nielenže do triedy vošiel učiteľ, no v kútiku duše som vedela, že sa na mňa nahneval.

Možno na to mal právo, no aj ja som ho mala. Teda, aspoň myslím.

•••

Po hodine Daniel, ako zvyčajne, opustil svoje miesto rýchlosťou blesku.

Mala som celú hodinu na to, aby som sa cítila mizerne a aby som si uvedomila, že by som sa mu mala ospravedlniť, aj keď som si bola istá, že on by sa mi neospravedlnil. Okrem toho bola obedná prestávka a bohvie kam sa Daniel vyparí.

Rýchlo som si veci zhrnula do tašky a vyštartovala som za ním.

Poznala som ho koľko? Týždeň? A aj tak mi na ňom záležalo ako na mojej najlepšej priateľke Alice alebo ako na Nateovi.

Kráčal po chodbe. Na hlavu si natiahol šiltovku a batoh sa mu hompáľaľ na ľavom pleci.

Chodba bola plná študentov, ktorí sa buď ponáhľali do jedálne alebo na školský dvor, užiť si ešte posledné, ako-tak teplé dni.

Bolo mi jedno, že ľudia na mňa pozerajú ako na blázna, keď som utekala po chodbe. Dokonca som sa odvážila aj na ďalší krok.

A to: ,,Daniel!" zakričala som z plného hrdla.

Neotočil sa. Za to sa na mňa otočili všetky páry ostatným očí, ktoré boli na chodbe. Medzi nimi som dokonca zbadala aj Natea, ktorý sa na mňa iba díval s otvorenou pusou.

,,Daniel!" zakričala som znova.

A vtedy sa otočil. Zadíval sa na mňa presne tým pohľadom typu: Čo ešte chceš? Akoby som bola žuvačka na jeho topánke. Toto prirovnanie som používala celkom často v spojitosti so mnou a Danielom.

Podišla som až k nemu. Všetci boli ticho a dívali sa na nás. Daniel sa rozhliadal a potom zaostril na mňa. Na mňa, ako pred ním stojím.

,,Musíme sa porozprávať," povedala som.

Daniel nadvihol obočie: ,,To je všetko?"

,,Áno," odpovedala som rýchlo.

Odhodlanie, ktoré som predtým cítila, sa pomaly začalo vytrácať. Dúfala som teda, že Daniel nebude protestovať.

Chvíľu sa tváril, akoby o tom premýšľal, potom sa ku mne naklonil a povedal: ,,Po škole u teba."

Otočil sa a pokračoval vo svojej ceste, akoby sa nič nestalo.

Nemo som za ním zízala. Ani nepočkal, či s jeho návrhom budem súhlasiť. Ale, čo si budeme klamať? Jasné, že by som pristúpila na všetko, čo by mi navrhol. Možnože aj na rýchlovku v mojom aute.

Bože, musím s tým prestať.

Po tomto všetkom sa študenti okolo mňa začali opäť venovať tomu, čomu sa venovali predtým, ako som všetkých prekvapila týmto mojím vystúpením. Len som tam tak stála a snažila som sa tváriť, že som si nevšimla tie ich pohľady, ktoré na mňa hádzali.

,,Zlatko, čo to malo byť?" pristúpil ku mne Nate.

Pozrela som sa naňho: ,,Keby si len vedel."

,,Tak čo povieš na to, že by sme sa utiahli niekam von, ty sa najprv poriadne nadýchaš čerstvého vzduchu a potom mi to všetko rozpovieš?"

Usmiala som sa naňho. Nate ma tak dobre poznal: ,,To by bolo super."

,,Fajn, v taške mám ovocný šalát, rád sa s tebou podelím."

,,To je tiež super," odvetila som.

,,A ako bolo v Taliansku?"

Nad jeho otázkou som sa zasmiala: ,,Nie som si istá, či nám na tento rozhovor stačí pól hodina."

,,Pokús sa to skrátiť. Navrhol by som, že by sme sa mohli stretnúť po škole, ale asi ako celá škola, aj ja viem, že máš stretko s Danielom."

,,Všetci to počuli?" chytila som sa za čelo.

,,Všetci asi nie, ale klebety sa tu šíria bleskovou rýchlosťou. Okrem toho, keď si za ním vybehla, vyzerala si buď ako jeho nadržaná fanúšička alebo ako frajerka."