Colin Rowell ✔

21. kapitola

Prekvapí ma, keď ma zobudí búchanie na dvere. Rozospato zdvihnem hlavu. Za oknom je šero, slnko už skoro zapadlo. Asi som zaspala. V hlave mi už tak netreští, no stále je pre mňa namáhavé postaviť sa. Bolí ma celý chrbát, vlasy sa mi lepia na zaschnuté slzy na lícach. Posadím sa a pretriem si oči. Kto to tam stále trieska?!

"Veď už idem," zamrmlem, no buchot neprestáva. Odšuchcem sa ku dverám a otvorím ich. Takmer mi spadne sánka, keď tam zbadám stáť Colina. Vyzerá ako vždy - biele tričko s nejakým nápisom, cez to károvaná košeľa (iná ako vtedy v lese) a obyčajné rifle. Aj keď takto som ho videla už asi miliónkrát, je iný. Jeho oči žiaria toľkými emóciami, akoby nevedel čo má v tejto situácii cítiť. Chápem ho. Ja sama to neviem.

"Colin?" Môj hlas mi ešte nikdy neznel tak cudzo.

"Clarkeová," vydýchne, zrazu bledý. Prsteň, prsteň, prsteň, znie mi v ušiach. Srdce mi zrazu bije rýchlejšie. Logicky je teraz s rozprávaním rada na mne, no nedokážem zo seba dostať ani slovo. Ledva zvládam s ním zvládam udržovať očný kontakt.

"Clarkeová," zopakuje a pohne sa, aby ma objal. Až príliš to však pripomína scénu z romantických filmov nad akými sme doma so sestrami plakávali. Ruky mi ovinie okolo ramien a ja pocítim teplo, vnútorné i vonkajšie. Zviera ma, akoby ma roky nevidel a jediné, na čo dokážem myslieť, sú slová, ktoré mi vykĺzli z úst pred pár hodinami. Nechcem ho, nechcem, robí ma hlúpou a slabou, nie som to ja, keď som s ním.

"Clarkeová?" Colin sa odo mňa odtiahne a pozrie mi do očí, značne vykoľajený tým, že som mu neopätovala objatie. A tak to spravím. Ruky mu omotám okolo hrude a stisnem. Na spánku cítim tlkot jeho srdca; toho stáleho, zvyčajne pokojného srdca, ktoré teraz búši ako o závod - a ktoré môže rýchlo prestať.

"Už nikdy, nikdy nefajči," zašepkám, moje pery sa otrú o jeho tričko.

"Ale Ian vravel, že si-"

"Nikdy," preruším ho. "Nikdy. Viac." Zatvorím oči a nosom vdychujem jeho vôňu. Asi sa nedávno umýval, vonia po mydle a Colinovi. Nefajčil. Dnes ešte nefajčil.

"Dobre. Tak dobre," zopakuje a objatie mi opätuje. Bradou sa oprie o moje temeno a svojou veľkou dlaňou ma hladí po chrbte, čím mi do tela vysiela ďalšiu dávku tepla.

Stojíme tam dlho. Nechcem ho pustiť. V jeho objatí je mi dobre, je to akoby zastal čas, akoby sme zostali zmrazení v okamihu, ktorý patrí len nám. Ani si neuvedomím, že chcem plakať, kým ma prvá slza nepošteklí na líci. Rýchlo a nenápadne ju zotriem. Colin o nej nemusí vedieť.

Olivia

Pretočím ďalšiu stránku časopisu o zdravej výžive, keď Sydney vojde do obývačky a sadne si ku mne na gauč. Vyzerá zdeptane a nahnevane.

"Čo sa deje?" spýtam sa a pohľadom preletím článok o cukrovke.

"Lizzie mi neberie mobil," vzdychne si. "Chcela som jej položiť pár otázok ohľadom Colina, no akoby ma ignorovala. Vždy skončím v jej odkazovej schránke."

Meno toho zlatovláska zaujme moju pozornosť. "Čo ohľadom Colina sa jej chceš spýtať?"

"Či má sestru. Lebo sa na Avu, ku ktorej chodím na jógu až nápadne ponáša."

"Aha," zdvihnem obočie. "A prečo je to také dôležité? Spýtaj sa jej, nie?"

Sydney pokrúti hlavou. "Ava je teraz niekde v Tokiu a neviem kedy sa vráti. Nie je to nič dôležité, len... mám pocit... mám pocit, že je, vieš?"

Prikývnem. "Viem, čo tým myslíš, no trochu spomaľ. Veď Lizzie môžeš zavolať aj zajtra, nie? Možno má práve prednášku, alebo je napoly opitá na nejakom večierku - nikdy nevieš." Na tom sa obe zasmejeme.