Colin Rowell ✔

28. kapitola

Keď Jean zaparkuje pred budovou, kde sa má večierok konať, jej architektúra ma neprekvapí. Je taká istá, ako ostatné v tejto časti mesta; sklenená, nablýskaná, exkluzívna. Sama od seba by som do nej nikdy nevstúpila.

"Si si istá, že je to tu?" spýtam sa jej podozrievavo.

Jean prevráti oči. "Stopercentne. Netras sa ako osika a poď." Bez váhania vystúpi z auta a zabuchne za sebou dvere. Nemám na výber, musím ju nasledovať. Na ulici sa mi do uší dostane dunenie hudby a typické zvuky zábavy; krik, hlasy a dupot. Budem úprimná - toto bude moja prvá skúsenosť s podobnými akciami (pokiaľ nerátame "večierok" v Ianovom a Colinovom byte) a môj žalúdok to nenesie práve statočne. Je stiahnutý a plný žlče, ktorú musím prehĺtať, aby sa mi nedostala do úst. Podpätky mi tiež práve nepomáhajú.

"Si v pohode?" zastaví sa pri mne Jean a chytí ma za lakeť. Asi si všimla, že od pádu nemám ďaleko.

"Nie. Takéto veci naozaj nie sú nič pre mňa," poviem. "Uži si to, ale ja nikam nejdem."

Jean ma chvíľu sleduje, hryzúc si peru akoby nad niečím premýšľala. "Fajn," vyhlási nakoniec a pustí moju ruku. "Fajn. Zoberiem ťa domov, ale len, ak ti tieto tabletky nepomôžu." Začne sa hrabať vo svojej kabelke. Potom z nej víťazoslávne vytiahne malú fľaštišku.

"Čo sú zač?"

Pousmeje sa. "Na upokojenie. Točí sa ti hlava však? Pomôžu ti, uvidíš. Ak nie, naozaj ťa zoberiem späť do bytu."

Nemám chuť sa hádať. Nemám chuť na nič. A ak mi ju nejaká tabletka vráti... sú len na upokojenie. Čo sa mi môže stať, no nie? "Daj ich sem, kým si to rozmyslím. Koľko?"

"Štyri. Prehltni."

Prehltnem. Najskôr sa nič nedeje. Ani potom sa nič nedeje. No zrazu, stojac na chodníku pred budovou len v šatách a bunde, uprostred januára, ma obleje vlna tepla. Preleje sa cezo mňa a ja sa vystriem. Môj žalúdok sa upokojuje

"Je to dobré, však?" škerí sa Jean. "O chvíľu ti bude ešte lepšie. Tak poď, inak prídeme neskoro."

Chytí ma za ruku a ťahá ma ku skleneným dverám. Ktovie prečo, nevzpieram sa.

***

"A potom som ho pobozkala!" so smiechom takmer vypadnem z výťahu. "Pobozkala, pobozkala, pobozkala! A keby to všetko tak horibilne nebolelo, spravila by som to znova. A znova. A ZNOVA!" Môj krik sa ozýva chodbou... akoby som bola v tuneli. Sú v tuneli farebné svetlá? V takom som ešte nebola. Každopádne, toto asi nie tunel nie je. Jean ma ťahá za ruku a  jej vlasy mi ešte nikdy nepripadali také zaujímavé. Pri ich podrobnom skúmaní nájdem rozdiel medzi čiernou a ónyxovou. Jean sa to však očividne nepáči.

"Elizabeth!" skríkne. Počujem ju, aj napriek hlasnej hudbe. "Vytiahni si hlavu z mojich vlasov a poď sa baviť!" Zasmejem sa. Ja sa bavím. Bavím sa ako ešte nikdy.

Svetlá a ľudia sú všade. Hluk a pot takisto. Predierame sa davom, asi traja ľudia ma niečím olejú, a hneď mi je jasné, že to nie je voda. Olížem si ruku. Hmmm.

"Jean! Jean!" kričím. "Chcem niečo na pitie!"

"Čože?" nakloní sa ku mne so zvrašteným čelom, no vidno, že sa baví. Toto je jediný okamih, kedy mi nepripadá pekná. Keď sa mračí. Vyzerám tak aj ja?

"Alkohol! Džús! Hocičo!" kričím a začnem skákať do rytmu dunenia. Je to spontánne, hudba hýbe mojím telom a ja sa stávam jej bezduchou bábkou. S rukami vo vzduchu, na podpätkoch a zvláštne šťastná tancujem, kým mi niekto do ruky nevtisne fľašu.

"Odteraz si v tom sama!" zakričí mi do ucha nejaký hlas a ja... och, vždy som milovala byť sama. V hocičom, hocikde. Teraz som sama v miestnosti plnej ľudí, s hudbou v srdci a fľašou ktoviečoho v ruke.

Nechám ich, nech ma olievajú. Bozkávajú. Tancujú so mnou. Som ako zastávka metra; ľudia prichádzajú a odchádzajú, niektorí sa mi zvalia k nohám, niektorí mi začnú spievať do ucha. No užívam si to.

V diaľke, v nadpozemskej diaľke, zbadám známy úsmev, známe oči, známu dušu. Nie je to Jean a nie je to Franco. Dokonca ani Romeo. Dámy a páni, v celej svojej kráse, Colin Rowell! Colin posratý Rowell sa rozhodol, že mi pokazí noc? V žiadnom prípade. Táto noc je moja. Tentoraz nesnívam. Nemôže sa mi vkradnúť do snov, či do nočných môr o skriniach. Tentoraz nie.

Tancujem. Skáčem. Spievam na plné hrdlo. Teraz viem, že žijem.

Som mokrá, šaty za tristo dolárov sú mokré, no nevadí mi to. Niekto ma chytí za boky a začne mi niečo hovoriť do ucha. Ešte nikdy som sa necítila taká mladá.