Colin Rowell ✔

29. kapitola

Colin

Moje nohy akoby skameneli. Nie sú schopné počúvnuť ma, nie sú schopné urobiť tú jednoduchú prosbu, ktorú k nim môj mozog vysiela. Odísť.

Elizabeth. Na pohľad jemná a tichá, no pod pokrývkou samotárska a silná žena. Mal som o ňu strach toľkokrát. Bol som vydesený, keď vypila Francove drogy. Zožieralo ma svedomie a strach, keď som na ňu v noci hľadel a bál sa, že sa nezobudí. Bola by to moja vina. Neskôr ma zas hrýzlo svedomie, že som ju tam nechal celkom samú, s neznámymi ľuďmi a mojím nevlastným bratom. Keď sme neboli spolu, mnohokrát som premýšľal nad ňou a nad tým, čo robí, na čo myslí. Nevedel som, či sa o mňa ešte zaujíma. Nevedel som, či sa niečo nezmenilo. Moje city pre mňa boli španielska dedina, to hej, no tie jej... to bolo ako snažiť sa porozumieť básni. Hlavnú myšlienku som si mohol len domyslieť, najlepšie ju poznal autor sám.

Ako som už spomínal, na Elizabeth som myslel. Často. Možno častejšie než som chcel. A zaujímal som sa o ňu. Veľakrát tiež - nechcene. Ale teraz nie. Ako ju tak pozorujem, s úsmevom na tvári, so žiariacimi očami a fľašou vodky v ruke... nebojím sa o ňu. Presviedčam sa, že vie čo robí, že sa cezo mňa dostala a teraz ukazuje verejnosti svoju pravú tvár. No presviedčam sa márne. Jej pravú tvár som videl a od tejto má riadne ďaleko.

Nejaký muž ju začne bozkávať na krku. Takmer počujem ten hnusný mľaskavý zvuk, keď sa jeho ústa prisajú na jej pokožku - no cez hudbu je nemožné počuť niečo viac než vlastné myšlienky.

Predieram sa ľuďmi, niektorí ma odstrkujú, niektorí so mnou chcú tancovať. Nevšímam si ich. Nevidím nikoho okrem nej; okrem toho stelesnenia ženskosti, ktoré sa práve necháva znehodnocovať nejakým úchylom. Toto nie je moja Clarkeová.

Toto nie je moja Liz.

"Hej, daj si odchod," poviem tomu idiotovi, keď prídem celkom k nim. Teraz vidím, že jej oči žiaria až príliš, že jej zreničky pripomínajú bezodné čierne jazerá.

Chlap sa odtrhne od jej krku a vrhne na mňa posmešný pohľad. "Inak čo?" uškrnie sa. "Povieš to mamke? Daj si pohov, chlapče, a nechaj dospelých baviť sa." Neviem, o čo presne mu šlo, no nemal to hovoriť. Moja ruka vyletí a zovretá v päsť ho zasiahne do čeľuste. A znova. Potom do nosa. Moju tvár postrieka jeho krv. Je teplá a chutí ako víťazstvo. Už tak dávno som nikoho poriadne nezmlátil. Bolesť hánok mi rozhodne nechýbala, no pohľad na to, ako sa jeho hnusný úsmev mení v trpiacu grimasu, stojí za to.

"Colin," Liz mi položí ruku na rameno. Jej hlas je pokojný, až nadpozemsky pokojný, a vtedy pochopím, že má v sebe nielen alkohol.

"Áno?" otočím sa k nej. Moje päste sa pri pohľade na jej nevinný úsmev samy od seba uvoľnia.

Aj druhú ruku mi položí na rameno a priblíži sa ku mne. "Poď si zatancovať."

Pousmejem sa a opakom dlane ju pohladím po líci. Neviem si pomôcť; milujem, keď sa o nič nestará. Keď je sama sebou bez strachu, že ju niekto zbadá. Keď je uvoľnená a šťastná len preto, že ju nič netrápi. Tento úsmev mi chýbal. Viem, že skutočne nepatrí jej a že rýchlo pominie spolu s jej náladou. A taktiež viem, že to, čo sa chystám spraviť je jedna z najnezodpovednejších vecí, aké som kedy urobil. No prečo by som nemohol spraviť presne to isté, čo ona? Prečo by som nemohol na jednu noc zabudnúť na to, čo sa smie a čo nie?

Položím jej dlane na pás, takže sa dostaneme do typickej pózy pre spoločné tance. Pousmeje sa a ruky mi ovinie okolo krku, takže naše tváre sú k sebe ešte bližšie.

"Chýbal si mi," šepne a očami sa vpíja do tých mojich. "Ruth vravela, že to prejde a že rýchlo zabudnem... No ja som nezabudla - nezabudnem. Chcem tým povedať, že..." Uvoľní sa. Výraz jej tváre ešte viac znežnie. ak to bolo vôbec možné. "Chýbal si mi."

Tiež jej venujem úsmev. A vtedy si uvedomím ďalšiu vec - že mi tiež chýbala. Nielen počas tých pár týždňov; chýbala mi dávno pred tým, než som ju stretol. Neboli sme ako puzzle. Naše telá do seba dokonalo nezapadali a naše povahy si často tiež nesadli. Možno to bol sčasti zázrak, že práve my dvaja sme sa stretli, že to jej mapka mi vtedy preletela pred tvárou. Viem, že ešte nie som kompletný; že stále nepoznám seba a svoju minulosť. No našiel som Avu. Či skôr; Sydney ju našla. S ňou je všetko bližšie. Nevidím cieľ, no vidím cestu. A neviem si predstaviť vykročiť na ňu s nikým, než s Liz.

"Aj ty si mi chýbala," poviem a - zaváham. Teraz alebo nikdy. Asi sme dostali rovnaký nápad v rovnakú chvíľu, lebo naše pery sa nestretnú jemne a melancholicky. Narazia na seba so všetkými potlačovanými emóciami, so všetkým tým strachom - a ja cítim ako veľmi som jej chýbal. Bozkávam ju uprostred tancujúcich ľudí, uprostred chaosu a pohybu, uprostred života v jeho najkrajšej podobe. A je to zničujúco dobrý pocit.