Colin Rowell ✔

2. kapitola

S väčšinou mojich budúcich spolužiakov prišli zriedka rodičia, nieto ešte súrodenci. My však zaberáme asi najviac miesta zo všetkých zhromaždených. Prišli všetci; Sydney, Olivia, Richelle, jej manžel Buck, ich dvojročná dcérka Lou, dokonca prišiel aj Joe, ktorý celý čas zviera Oliviinu ruku.

Areál školy je obrovský. Trávniky sú žiarivo zelené, obrovské budovy priam sršia vedomosťami, jednoducho- vysokou školou. Sú obložené tými tehlovými tehlami aké nájdete hlavne v Anglicku. Celý pozemok lemuje plot tvorený kovovými čiernymi tyčkami a múrikmi z tehlových tehiel.

Celá moja rodina teraz nervózne stojí na trávniku pred budovou, v ktorej je pravdepodobne aj moja izba.

"Na čo sa tu vlastne čaká?" spýta sa Sydney, snažiac sa znieť uvoľnene.

"Teraz by sem mala prísť nejaká spásna deva a dať mi všetky potrebné papiere a kľúče od izby," odvetím som, prehrabujúc sa v papieroch, ktoré držím. "Aspoň tak to stojí v inštrukciách."

"Tak spásna deva, hej?" ozve sa pobavený hlas. Predo mnou stojí žena; v tvári nádherná ako hrdinka z romantických filmov, oblečením pripomína skôr zmes čierneho rúžu, pavučín a sieťoviny. Čierne vlasy má strapaté, odstávajú jej na všetky strany no napriek tomu pôsobia akoby to tak malo byť. Vyzerá tak trochu ako gotička, ale z jej očí vyžaruje akási pozitívna energia, ktorú si neviem vysvetliť. No... spásnu devu naozaj nepripomína.

Uškrnie sa na mňa a potom sa obráti ku ostatným. "Vitajte! Volám sa Jean Gawsonová a momentálne držím v rukách pokyny pre vás, vaše rozvrhy a pre tých, ktorí sa rozhodli bývať tu, mám kľúče od ich izieb, ktoré budú zdieľať spolu s ďalším študentom. Teraz vás budem podľa abecedy volať ku mne a po tom, ako si prevezmete pokyny sa rozlúčite s rodinami a pôjdete sa tu zorientovať. Mapku areálu dostanete tiež," dodá, keď zbadá, ako plešivý pán, ktorý tu je očividne tiež ako prvák, zdvíha ruku.

Keďže moje priezvisko je Clarková, netrvalo dlho a všetky potrebné dokumenty som zvierala v rukách. Otočila som sa k sestrám, Buckovi a Joeovi a usmiala som sa na nich. Argh, neznášam lúčenia. Keď si- z nejakého dôvodu- predstavujete ako sa s niekým lúčite, maximálne sa budete cítiť smutne. Neviete si predstaviť- ani vaša myseľ to nedovoľuje-, že sa rozplačete. Avšak potom príde realita a vy musíte hľadieť do tváre svojim trom sestrám a ich rodinám (vlastne len Richellinej- plus Joe... viete ako to myslím) a slzy vám samy vytrisknú. Nie. Toto sa mi nestane.

"Ehm, tak ja by som už mala ísť," poviem rozpačito. Čakám na nejakú ich reakciu, keď v tom na mňa Sydney skočí a obíjme ma. Jej stisk je silný, tvár mi zabára do krku.

"Budeš mi chýbať, sestrička," šepne mi do ucha.

Po nej nasleduje Richelle, potom Olivia, dokonca aj Joe ma zovrie v medveďom objatí. Buck si so mnou trochu zdráhavo potrasie rukou, malú Lou vybozkávam na tučnučké líčka. Sydney si pritíska ruku na ústa v dramatickom geste a v očich sa jej ligocú slzy. Ach jaj. To aby som šla.

Keď som sa s nimi rozlúčila a uistila ich, že minimálne raz za mesiac prídem na večeru, vybrala som sa pohľadať moju izbu. Teraz škúlim na číslo na kľúčoch, lebo plast okolo neho je tak doškriabaný, že to ledva prečítam.

Nakoniec na to prídem: 38. So všetkými tými kuframi sa vyterigám až na tretie poschodie (lebo výťah je, pravdaže, pokazený) a prekvapená počtom ľudí pobehujúcich naokolo, odomknem dvere.

Izba nie je veľká; vlastne ju tvoria len dve celkom skromné postele, dva stoly a neveľká skriňa. Jedna posteľ je zahádzaná oblečením a rôznymi časopismi. Takmer okamžite začnem dúfať, že izbu nemám s nejakou rozmaznanou dievčinkou, ktorá šla na medicínu len preto, že sa jej hodí biely plášť. Keď však spoza otvorených dvier skrine vykukne hlava a potom aj telo, táto predstava v sekunde zmizne. Dievča je chudé, priam vyziabnuté, má suché hnedé vlasy skoro po ramená a jej oči v obrovských okuliaroch vyzerajú minimálne trikrát väčšie.

"Ehm, ahoj," odkašlem si, keď trápne ticho trvá príliš dlho.

Dievča kývne hlavou a ja mám pocit, že sa jej pri tom pohybe zlomí jej vysoký krk.

"Som Elizabeth, ale prosím ťa nevolaj ma tak. Nikto ma tak nevolá," poviem.

Dievča zdvihne obočie. "Na čo mi to potom hovoríš?"

Zvraštím čelo. "Aby si sa ma neskôr nemusela pýtať či sa volám Elizabeth, keď ma všetci volajú Liz."

"Ani by ma nenapadlo," prehodí tá baba ironicky a začne si znova strkať oblečenie do skrine.

"A ty si...?"

"Ruth." Ach, už chápem. Je to tým menom. Kto by sa chcel došľaka volať Ruth? Pokrčím som plecami a všetky veci hodím na posteľ. Vzhľadom na to, že sa neodrazili súdim, že tá poseľ je presne taká tvrdá ako Richelle vravela.

Ach, skvelé. Pozriem sa na Ruth ako si pokrčené veci hádže do skrine, je očividné, že mne veľa miesta nezostane. Z vedľajšej izby sa ozýva hudba a krik, z izby nad nami zas neidentifikovateľný buchot. Sadnem si na posteľ, ktorá jemne zavŕzga pod mojou váhou. Je tvrdá, akoby boli pod plachtou kamene a "vďaka" pružinám aj podobne hrboľatá. Vzdychnem si. Toto bude dlhý rok.