Colin Rowell ✔

34.2 Chasing a dream

Sydney

Keď už je stôl prestretý a Liz kontroluje kura v rúre, zazvoní jej telefón.

"Ach, ahoj, Ruth..."

Zatiaľ čo telefonuje, môj pohľad znova zablúdi k Joeovi. O niečom sa rozpráva s Nickom a vyzerá, akoby sa nič nestalo. Akoby sa v ten večer, v ten hlúpy večer jeho narodenín, nič nestalo.

Pri tej spomienke vo mne znovu vzkypí hnev a bolesť. Hnev kvôli tej jeho hroznej čestnosti a dobrote. Bolesť, lebo nič z toho, o čom sme snívali sa nikdy nestane skutočnosťou.

"Hej, Syd, idem dole otvoriť tej mojej kamarátke, dozri prosím ťa na mäso a zemiaky," vytrhne ma z myšlienok Liz.

"Spoľahni sa," mávnem rukou a ona sa na mňa vďačne usmeje.

"Ďakujem. Obyčajne by som ju len navigovala hore, no neviem - zrazu som dostala chuť robiť samé dobré skutky," uškrnie sa a ja sa zahanbím. Ani som si neuvedomovala, aký pre ňu musí byť dnešný večer zvláštny, hlavne kvôli Ave. Ja s Oliviou a Richelle sme ju poznali podstatne dlhšie vzhľadom na to, že aj ich som párkrát zobrala na hodiny pilatesu, kde som vlastne Avu spoznala. No aj napriek tomu všetkému, Liz teraz vyzerá uvoľnene a šťastne.

Úsmev jej kŕčovito opätujem. "Netráp sa tým a bež, aby tá tvoja Ruth dlho nečakala."

Keď Lizzie odíde, moja myseľ začne pracovať na plné obrátky. Je správne robiť dobré skutky, nie? Je správne byť čestný a milý. Je správne myslieť na pocity druhých.

"Došľaka," zamrmlem si popod nos. Prejdem do obývačkovej časti. "Joe, môžeš na moment?" zavolám ho. "Potrebujem s niečím pomôcť."

Jeho výraz jasne prezrádza aký prekvapený je. "Bez problémov," zamrmle, postaví sa a podíde ku mne. Chvíľu naňho hľadím, chvíľu len tak prepaľujem tie jeho nádherné hlboké oči, kým samu seba nezastavím.

"Poď," pokyniem mu a prejdem do kuchyne. Opriem sa o pult a ruky si prekrížim na prsiach. Hľadím do zeme a premýšľam ako začať, ako mu povedať všetko, čo chcem; no predbehne ma a tichým hlasom prehovoí: "Pozri, Sydney, ja sa už viac nechcem hádať a opakovať ako veľmi ma to mrzí. Unavuje ma to, hlavne keď vidím, že mi vôbec neveríš."

"O tom som sa s tebou nechcela rozprávať," preruším ho, s pohľadom stále upretým do zeme.

"A o čom teda? Nebodaj si odo mňa naozaj potrebovala pomoc?" V jeho hlase začujem náznak úsmevu a skrivím tvár. Zabolí to. Zdvihnem k nemu zrak a zahľadím sa mu do očí. Povzdychne si. "Ak nejde o pomoc, ani o ďalšie výčitky, tak o čo, Sydney?"

"Prepáč mi to," dostanem zo seba nehlučne. "Prepáč mi to," zopakujem hlasnejšie, môj hlas mi znie cudzo.

Vyvalí na mňa oči. "Ty sa mi... Ty sa mi ospravedlňuješ?"

Mykne mi kútikmi úst. "Áno, áno, Joe. Ospravedlňujem sa ti." Preglgnem. "Zistila som, že všetko, čo si robil si robil s najlepšími úmyslami a... asi by to nebolo správne. To, o čo som ťa žiadala."

Hľadíme na seba, neodtŕhajúc pohľady. Po chvíli Joe prelomí ticho prerušované len vravou z obývačky. "Poď sem." Vystrie ku mne ruky a ja sa k nemu s radosťou vrhnem. Tuho ho objímem a vložím do toho všetky zrútené sny a nádeje. "Možno neskôr, Sydney. Možno neskôr."

"Ja viem," zašepkám mu do hrude. "Neviem, kam som sa tak ponáhľala."

Ako tam tak stojíme v objatí, pripomenie mi to práve ten večer, keď to všetko padlo...

"Všetko najlepšie!" zvolali sme naraz a vyskočili zo svojich úkrytov. Joe sa chvíľu nezmohol na slovo, potom zo seba dostal len pridusené "páni". Všetci sme sa zasmiali a vybrali sa k nemu, aby sme mu zablahoželali ako sa patrí.